Adolf Scherer

Bolo to zvláštne. Chlap, ktorý strelil v najvyššej súťaži 128 gólov, prestal v jednej chvíli na dlhý čas pre československú verejnosť existovať. Teda na prvý pohľad. Daň dobe. Jednoducho Dolfi ostal vo Francúzsku a to vtedajšia vrchnosť trestala okrem iného verejným zabudnutím. Ale skúste z pamäti vymazať niekoho, kto je nezabudnuteľný. Niekoho, kto spolu s mužstvom dosiahol najväčší reprezentačný úspech, striebornú medailu z MS. Niekoho, kto bol na onom čílskom šampionáte najlepším strelcom tímu. Aj keď sa o to na pokyn vtedajšej všemocnej strany snažili ako mohli, Adolfa Scherera z hláv ľudí nevymazali. Hoci žil v zahraničí. A podľa vtedajších zákonov bez súhlasu našich orgánov. Lenže vždy, keď sa spomenul čílsky šampionát, striebro z majstrovstiev, viac či menej vyplávalo na povrch aj Schererovo meno. Lebo keď sme vyhrali vo štvrťfinále nad Maďarskom 1:0, pod gólom bol jeho podpis. A pod semifinálovým nad Juhosláviou 3:1 hneď dva. „Bolo 2:1 a rozhodca nám pískol jedenástku. Určený bol Kvašňák, ale ten sa k tomu nemal. Tréner Vytlačil mi zakričal: Adolfe, jedeme na to. Pozrel som sa na spoluhráčov, mazákov Masopusta, Pluskala. Radšej sa odvrátili. Lenže ja som mal 24 rokov, svet bol pre mňa gombička.“

Treba hovoriť, spomínať, oprašovať historky. Napríklad tú, ako dal od polovice ihriska gól košickej legende Švajlenovi. „To som hral ešte za Slovnaft, mali sme výkop. Švajlen stál na šestnástke, hovorím Kačánimu, aby mi to naťukol. Potisol, kopol som. Gól v prvej minúte z 50 metrov.“ Hral v Avignone. A kým ležal v nemocnici so zranením, nadviazal bližší vzťah s tamojšou lekárkou Nadiou. Hoci doma bola manželka Matilda a dve deti, nemohol si pomôcť. „Čo s tým človek narobí? Nezachoval som sa pekne, ale bolo to príliš silné, zaľúbil som sa. Nadia sa o mňa starala vtedy a stará sa stále. Čo sa dal v tej situácii robiť, to som urobil. Manželke a deťom som nechal všetko, aj potom som platil, poctivo, pravidelne. Keď sme už nemohli byť spolu, aspoň materiálne som ich podporil. Ja neviem inak vysvetľovať ten impulz, aby som ostal vo Francúzsku, len láskou. Ostal som tam kvôli žene,“ on je taký. Neokolkuje. Nerobil tak nikdy. Ani na ihrisku, ani v živote. Šestnásť rokov nebol doma. Od roku 1973 po 1989. Ani na pohreb otca nemohol prísť. Pritom Scherer ani v zahraničí žiadnu politickú agendu nerobil, pritom paradoxne bol aj členom KSČ. Keď prvýkrát legionárčil, boli to celé štyri roky v Nimes. Vrátil sa v roku 1972 do Martina a hneď si ho predvolali na stranícky výbor. Mal totiž veľmi čierny bod – neplatil členské známky. Platiť už nemusel, vyšupovali ho z dverí i zo strany.

Striebornú medailu z Čile má stále pri sebe. „Nosím ju na retiazke na krku. Na to, čo sme vtedy na MS dosiahli, nikdy nezabudnem. Je príjemné sa rozprávať o futbale a pritom držať v rukách takú vzácnu relikviu. Vtedy sme za druhé miesto na svete dostali päťtisíc korún v hrubom.“ V pätnástich bol stabilným hráčom Priekopy. Aby mohol hrávať za prvé mužstvo, ostaršili ho. Jednoducho mu na papieri pripísali tri roky. A tak sa mohlo stať, že v jednom tíme nastúpil bok po boku otec so synom. Starší Scherer mal vtedy 42 rokov, mladší tých 15. Železničiarske majstrovstvá Európy vo Švédsku boli bránou do veľkého sveta. Vrútocké učilište mal vo svojom družstve výnimočný zjav, strelca par excellence. V troch zápasoch dal jedenásť gólov a chýr o tom si nenechali ujsť funkcionári ČH Bratislava. Zariadili mu vojenčinu, lebo už po ňom siahala aj Žilina. Tá vsadila na finančný stimul, ČH na možnosť zahrať si s Buberníkom, Kačánim či Weissom. Prostá duša si vybrala bez dlhého váhania.

Mal dvadsať rokov, keď ho povolali do reprezentácie. Najprv sa ale prezentoval v dueli Čechy – Slovensko, keď dal všetkých päť gólov slovenského mužstva. Premiéru v áčku mal 20. septembra 1958 proti Švajčiarsku, športový denník vtedy napísal: „Naozaj svetlým bodom zápasu bola hra Scherera. Spôsob jeho hry. Potrebuje ho náš útok ako soľ.“ Svoj obligátny gól strelil v 41. minúte, vyrovnal ním na 1:1, potom ešte trafil Moravčík a ČSR vyhrala 2:1. Vzápätí prišiel k tímu Rudolf Vytlačil a pre Dolfiho sa začali zlaté reprezentačné roky. „Podľa neho sa môj syn, narodený vo Francúzsku, volá Rudolph.“ Prvý raz, keď sa vrátil po štyroch rokoch vo Francúzsku v lete 1972 do Martina sa presvedčil, že raz si hore, raz dolu. „Bolo pre mňa hrozné chodiť na šiestu do roboty. Nedokázal som to. Dali mi pozíciu účtovníka, pichačky a pevný pracovný čas. Lenže ja som tam mal furt príchod 6.10, 6.25, tak ma stále za to kefovali. Jasné, že mali pravdu, lenže mne to nešlo.“ Sekírovania mal dosť, chlap s jeho naturelom to nemohol dlho vydržať. Ako záchrana z neba prišla z Nimes pozvánka na exhibičné stretnutie. Išiel na zápas a už sa nevrátil. Do jeho širokánskeho srdca sa zmestia všetci ľudia s dobrými úmyslami. A prioritné miesto v ňom majú obe manželky i všetky štyri deti. „Viem, že Matilda to po mojom odchode nemala ľahké. Moje rozhodnutie ostať vo Francúzsku, aj to všetko okolo som jej napísal. Bol to najťažší list môjho života. Muselo to byť pre ňu strašné, ale odpustila mi.“

Schererovci sa stretávajú v posledných rokoch všetci v Saint Gilles, kde má Dolfi svoj hlavný stan. Ešte raz sa vrátil do Martina. Koncom storočia prijal výzvu stať sa trénerom tamojších druholigistov. „Neklapalo nám to. S funkcionármi. Neboli tam normálne podmienky. Hráči trénovali a nemohli sa ani v teplej vode osprchovať. Neplatili im prémie, plat doháňali aj po šiestich mesiacoch, stále som sa musel hádať, aby aspoň čosi dostali. A z toho všetkého vyplynuli aj zlé výsledky. Sklamaný som odišiel.“ S vrcholovým futbalom skončil ako 38-ročný, v Avignone, ako hrajúci tréner kopal do päťdesiatky.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova