Anton Malatinský

Keď pri vyhlasovaní jednotlivých kategórií trnavského Spartaka v rámci vydareného galaprogramu Andel roka zaznelo, že prvou osobnosťou v klubovej Sieni slávy bude Anton Malatinský, všetci tvrdili, že to inak ani nemohlo byť. Povýšil úroveň trnavského futbalu na úroveň, o akej sa nikomu ani nesnívalo. Futbal sa stal v Trnave náboženstvom. Ako hráč bol skvelý. Bol útočníkom, dával veľa gólov. Bol v poradí druhým Trnavčanom, po Františkovi Bolčekovi, ktorý nastúpil za reprezentáciu Slovenska v rokoch 1939 až 1945. Po znovuobnovení ČSR bol zas v poradí druhým Trnavčanom, tentoraz po Jozefovi Markovi, ktorý sa dostal do reprezentácie spoločného štátu. Už v mladom veku sa ale zahľadel do inej pozície vo futbale. Do trénerstva. Ešte v roku 1941 sa – mal vtedy 21 rokov – prihlásil na zväzový trénerský kurz do Vysokých Tatier. Vo vojnových rokoch už trénoval žiakov a v roku 1948 s dorastencami TŠS získal senzačný titul majstra Československa. V tomto roku sa po odvolaní Ervína Kováča prvýkrát stal aj trénerom áčka, bol samozrejme v pozícii hlavného trénera. Práve v roku 1948 začalo jeho koketovanie s ŠK Bratislava, predchodcom Slovana. Zúčastnil sa na slávnom mexickom zájazde a o rok sa pokúsil o prestup. O dva roky sa na základe tzv. existenčného prestupu – v dobe oficiálneho amaterizmu sa najlepšie prestupovalo buď na základe zmeny v civilnej kariére alebo na základe potreby štúdia – predsa stal hráčom NV Bratislava (potom Sokol NV), čo bol komunistami prekrstený ŠK. Získal s ním dva majstrovské tituly, dal 24 gólov. Ale spokojný nebol. Na jar 1952 začal bojovať o návrat do Trnavy. Opäť to skúšal existenčným prestupom, avšak tentoraz to nevyšlo. Zaúradovala tvrdá ruka Sokola až z pražského ústredia. Najprv prišiel dvojročný dištanc, v priebehu pár týždňov sa zmenil na doživotný! „Anton Malatinský za vylučuje z radov športovcov a športových pracovníkov…,“ uvádzalo sa vo verdikte. Bolo to zlé, hoci ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Ozvali sa súdruhovia z iných odvetví, keďže futbal bol vtedy podelený pod ne. Vraj, načo až tak trestať výborného hráča a už aj sľubne sa rozvíjajúceho sa trénera. Aj súdruhovia z baní majú radi futbal, treba ho využiť tam. Nech dostane šancu. Dostal na výber: Ostrava alebo Handlová. Vybral si bližšie miesto. „Vyhnanstvo“ v Handlovej bolo pre neho užitočné. Prácu mal v kancelárii, keďže ovládal tesnopis, tak vypisoval závery zasadaní vedenia. S futbalovým Baníkom dostal voľnú ruku. Urobil veľký nábor, v ktorom sa cez sito dostal aj Valér Švec, budúci verný spoločník v jeho živote. Stretol lásku svojho života, Matildu Mikušovú. S Handlovou robil zázraky, hral s ňou jeden rok dokonca druhú ligu. Sám napriek 34 rokom predvádzal výborné výkony, takže tréner Karol Borhy to ako treťoligistu povolal do kádra na MS 1954! V roku 1956 sa vrátil do Trnavy, odohral za ňu pár zápasov, ale zranil sa. Od tohto momentu už bol iba trénerom. Priemernú Trnavu dotiahol medzi špičku. Keď po sezóne 1959/60 skončila štvrtá, vybojovala si právo štartu v Stredoeurópskom pohári. Žreb jej dal do cesty slávny AS Rím. Prvý zápas sa hral 3. júla 1960 na Tehelnom poli, pretože záujem prevyšoval možnosti trnavského štadióna. Prišlo 50000 ľudí a hovorí sa, že to bol jediný prípad, keď Trnavu povzbudzovali aj slovanisti. Spartak vyhral nad slávnym súperom 2:0 a pred odvetou mal karty rozdané dobre. A jeden z hráčov vďaka žrebu ešte lepšie. Hlboko veriaci Juraj „Muro“ Kadlec sa už predtým na zájazde v Afrike pokúšal o emigráciu, avšak okolnosti jej nepriali. Rím bol iná káva. Proti AS už Spartak nastúpil bez Kadleca. Ušiel. Spartak prehral 0:1, čo mu stačilo na postup. Pri návrate bol už na hraniciach zatknutý Malatinský a traja funkcionári. Štátna bezpečnosť sa ani nemusela veľmi namáhať. „Čiernu kasu“ mal každý klub a na tom boli postavené aj obvinenia. „Osobne si myslím, že nebyť Murovho úteku, tak sa nič nedeje,“ spomína Jozef Štibrányi. Rozsudok Okresného Ľudového súdu v Trnave bol vynesený 12. novembra 1960. V hlavných úlohách bol paragraf 245 Trestného zákona, ktorý hovoril o rozkrádaní majetku v socialistickom vlastníctve, popri ňom paragrafy 148 a 61 Trestného zákona, ktoré sa týkali krátenia a nepriznania dane. Anton Malatinský dostal dva a pol roka nepodmienečne. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. decembra 1960 mu ho dokonca zvýšil na tri a pol roka. Skončil vo väznici Rtyně pod Krkonoší, smutne známej ešte z dôb nacizmu. Mužstvo, ktoré vyradilo AS Rím, prehralo na Juliske s Duklou 1:10. O rok vypadlo z ligy. Raz do mesiaca mal povolené návštevy. Manželku Tiliku za trénerom vozil najčastejšie Valér Švec. „Nikdy nezabudnem na to, čo mi tam raz povedal. Valér, počúvaj my ešte Pohár majstrov hrať budeme! Tá veta ma prenasledovala od momentu, keď som ho počul a potom ešte celé dni. Rozmýšľal som nad tým a hovoril som si – pane bože, čo to všetko s ľuďmi urobí?! On musí byť na tom strašne zle. Hrali sme vtedy druhú ligu. Mužstvo rozbité. Klub nefungujúci, funkcionári dosadení komunistami. Hovoril som si, že mu to v tom väzení muselo veľmi uškodiť. Reku, ten už s futbalom nebude mať nič spoločné. Mne sa to, čo povedal, zdalo ako veľký nezmysel…,“ spomína Valér Švec. Po odpykaní si polovice z trestu Anton Malatinský požiadal o odpustenie. Na jeseň 1962, v roku, v ktorom sa realizovala veľká amnestia, mu vyhoveli. K 15. novembru 1962 bol prepustený na podmienku. Odsedel si teda 28 zo 42 mesiacov. Vrátil sa do Spartaka. Tím predsa prevzal pred sezónou 1963/64, a hoci ho oficiálne kormidlovala dvojica František Gažo, Anton Malatinský, neoficiálne to bol len jeden človek. Toni – báči. Spartak pod jeho vedením postúpil z 2. ligy. V nej bol v prvom ročníku po návrate na 10. mieste. Potom na šiestom, potom tretí, avšak s premiérovým triumfom v Československom pohári. A po ročníku 1967/68 sa oslavoval titul! Na poslednom domácom zápase s Trenčínom sedel na tribúne i tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček a o pár dní na to bola na počesť titulu v kostole v Modranke celebrovaná slávnostná svätá omša. Páter Kamil Chován, futbalu oddaný františkán, sa obrátil k veriacim: „Pýtam sa vás, drahí bratia a sestry, kto je futbalovým bohom, čo stvoril týchto majstrov?“ Ľudia zvolali: „Malatinský!“ Kto vie, čo vtedy Antonovi Malatinskému v hlave preletelo. Možno práve to, že na ceste za triumfmi, to bez potknutí nejde. O pár mesiacov nastupoval Spartak do svojho prvého ročníka v EPM. Presne tak, ako to Malatinský sľuboval Valérovi Švecovi. A bol to opäť zaujímavý príbeh, pretože – už pod vedením Jána Hucka, keďže Malatinský bol vo viedenskej Admire – skončil až po súbojoch s Ajaxom v semifinále. Holanďanom nešlo do hlavy, že v 40-tisícovom meste prišlo na zápas 36000 divákov.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova