David Depetris sa narodil 11. novembra 1988 v argentínskom San Jorge. Pred tromi rokmi prišiel do Trenčína z Atletica de Rafaela. Za červeno-bielych odohral tento 185 cm vysoký útočník 70 majstrovských zápasov a strelil 46 gólov, na jar 2009 hosťoval v holandskom FC Omniworld. Je slobodný, má priateľku Eriku. O dva roky mladší brat Rodrigo je útočníkom v druholigovom Atleticu de Rafaela, najmladší Damian má 18 rokov a športu sa venuje len rekreačne.

Chceli ste byť pilotom, keďže góly oslavujete lietadielkom?

„Nie, ani s autíčkami som sa nehral, vždy len s loptou. V momente, keď dám gól, akosi automaticky roztiahnem ruky. Je to inštinkt, nemám to pripravené.“

Kam by ste sa chceli v tej chvíli rozbehnúť a podeliť sa o radosť?

„K ľuďom, ktorých mám rád a ktorí majú radi mňa, ktorí mi nejakým spôsobom pomáhajú, aby som bol tam, kde som a robil veci, ako najlepšie viem. Preto by som najradšej utekal k nim a objal ich.“

Čo cítite, keď sa lopta trepe v sieti a diváci jasajú?

„Cítim niečo zvláštne, no neviem, ako to vysvetliť. Možno je to zadosťučinenie a šťastie, pretože gól je najkrajším prejavom úsilia mužstva a prináša radosť spoluhráčom, trénerom i našim fanúšikom. Futbal sa hrá na góly a ľudia ich chcú vidieť. Gól vyvolá vo mne obrovskú eufóriu a radosť, no vzápätí sa snažím čo najrýchlejšie upokojiť, znova sa koncentrovať na zápas. V opačnom prípade môže prísť prehnané uvoľnenie, rozptýlenie a súper to môže využiť.“

Aká je vaša obľúbená strelecká pozícia?

„Vďakabohu, že dokážem strieľať góly z viacerých pozícií a rôznym spôsobom, ale najlepšie sa cítim v šestnástke. Tam je najdôležitejšie byť v správnom čase na správnom mieste.“

Je vaša radosť po góle trebárs v 85. minúte väčšia než v piatej? Je väčšia v dôležitom zápase, než v tom so slabším súperom?

„Každý zápas má svoj príbeh, svoje okolnosti a každý je iný. Keď prehrávame, alebo remizujeme a gólom pomôžem mužstvu, moja radosť je obrovská a je jedno, či gól padol na začiatku alebo na konci, či bol pekný, alebo nie. To najdôležitejšie je byť koncentrovaný od prvej do poslednej minúty, veriť, že príde šanca a byť na ňu pripravený.“

Po kom máte inštinkt strelca, predvídavosť, rýchlu reakciu?

„Nemám predkov, ktorí by hrali futbal na profesionálnej úrovni. Naša rodina vždy milovala futbal a môže byť, že preto ho tak veľmi milujem aj ja. Sme traja bratia, mladší  je tiež profesionálny futbalista a strieľa góly doma v Argentíne.“

Ktoré je vaše obľúbené cvičenie streľby?

„Všetky cvičenia sú veľmi dôležité, z rôznych priestorov a z každej pozície, po centroch hlavou alebo nohami. Dôležité je trénovať aj to, ako si pohybom vypýtať loptu do šance, byť zoči-voči brankárovi. To, čo sa nedá natrénovať, je inštinkt, ktorý ti povie, kde sa máš postaviť, kam máš nabehnúť v tej sekunde, keď sa tam dostane lopta, kde zostať stáť, kam by sa mohla lopta odraziť. Je veľa útočníkov, ktorí dávajú góly z odrazených lôpt a z ľahkých pozícií a často sa o nich hovorí a píše, že majú šťastie. Ja tvrdím, že je to obrovská schopnosť útočníka vycítiť, kam pôjde lopta. A to nemá každý.“

Za čo by ste vymenili všetky svoje góly?

„Za možnosť byť opäť s mojimi bratmi, otcom. A najmä s mojou mamou. Žiaľ, pred mesiacom sme ju pochovali.“

Kto a kde vás objavil pre futbal?

„V škôlke sme stále hrali futbal, v televízii som pozeral futbalové zápasy a veľmi rád som zbieral nálepky argentínskych hráčov a mužstiev z celého sveta. Jedného dňa mi kamarát navrhol, aby som s ním išiel na tréning. Mal som päť rokov. V ten deň sa stal zo mňa futbalista… Tréneri ma vždy posúvali medzi starších a chcel som sa im vyrovnať, čo mi veľmi pomohlo.“

Čo napríklad ste obetovali a podriadili futbalu?

„Predovšetkým čas, ktorý som mohol venovať mojej rodine, ktorá je pre mňa to najdrahšie. Keď som dospieval, myslel som, pochopiteľne, viac na kamarátov a vo voľnom čase som chcel byť s nimi. Neskôr som pochopil, čo je skutočne dôležité a kto sú tí ľudia, ktorí budú pri tebe stáť aj v najťažších chvíľach. Pre mňa je to moja rodina. Veľmi ma mrzí, že som nemohol byť na oslave ukončenia strednej školy, pretože sme hrali v Mar del Plata, ktoré je veľmi ďaleko od môjho domova. Na maturitnú slávnosť čakajú študenti trinásť rokov, je to u nás veľmi významná udalosť aj pre rodinných príslušníkov. Môj najmladší brat bude mať o týždeň tiež takúto slávnosť a ja budem na nej chýbať, lebo som opäť veľmi ďaleko.“

Akú máte prezývku?

„V Argentíne ma kamaráti volajú Ruud. V klube sme boli ubytovaní dvadsiati piati chalani z rôznych častí krajiny a často sme hrávali playstation. Ja som si vždy vybral Manchester United a keď skóroval Van Nistelrooy, kričal som od radosti: Ruud, Ruud, Ruud.“

Máte svoj futbalový vzor?

„Vždy sa mi páčil Riquelme, hoci hrá na inom poste ako ja. Na tom mojom sa mi páči Crespo, ktorý má neskutočné pohyby v šestnástke. Pozorne si všímam, ako sa útočníci pohybujú v nebezpečných priestoroch a zakončujú svoje šance.“

Ktorého argentínskeho futbalistu by ste dali za vzor mládeži?

„Javiera Zanettiho. Môže byť ukážkovým príkladom, ako sa dostať z malého provinčného klubu do veľkého futbalu, hoci v tých časoch nemal také možnosti a podmienky, aké majú terajší hráči. Zásluhou obrovského úsilia a ctižiadosti si vydobyl rešpekt v Interi Miláno, v Taliansku, v Európe a vo svete. Má tridsaťsedem rokov a stále na ňom vidieť rovnakú chuť vyhrávať, ako keď bol mladý, ba ešte väčšiu. Nie náhodou je stále kapitánom.“

Poznáte bývalého hráča Slovana Bratislava a vášho krajana Fabia Nigra, ktorý bol u nás veľmi populárny?

„Osobne ho nepoznám, ale keď sa vrátil zo Slovenska domov, hral ešte za môj obľúbený klub Estudiantes a veľmi dobre, pretože je to veľký srdciar.“

S tým možno iba súhlasiť, tak sme ho poznali aj my na Slovensku v drese Slovana Bratislava. Ozaj, môžete potvrdiť alebo vyvrátiť, že sa o vás zaujímal Slovan?

„Tak to neviem, o tom mi nikto nič nepovedal. V týchto veciach dôverujem môjmu manažérovi a ľuďom z klubu AS Trenčín. Sústreďujem sa na to, aby som hral čo najlepšie. A ak je predsa len pravda, že sa o mňa zaujímal Slovan, tak som veľmi rád, pretože je to klub s výbornými hráčmi, veľkými cieľmi. A to by zároveň znamenalo, že si robím svoju prácu dobre.“

O krajanovi Baezovi…

„Aldo je pre mňa príkladom bojovníka a spoluhráča, ktorý sa obetuje pre mužstvo na ihrisku i mimo neho. Bolo obdobie, keď nehrával, no trénoval do vyčerpania. A dnes zbiera ovocie nielen on, ale z jeho hry ťaží celé mužstvo. Je príkladom, ako treba prekonávať ťažké chvíle, nepoddať sa, čím skvele prejavuje náš juhoamerický charakter.“

Zostanete v Trenčíne aj v budúcom ročníku?

„Nemám tušenia, čo bude o pol roka. Na čo myslím, je iba najbližší zápas. Nemá význam myslieť na veci, ktoré poletujú vo vetre. Nezaťažujem sa tým, čo bude o dva mesiace, či budem tam, alebo inde, pretože môžem stratiť koncentráciu. V Trenčíne hráme momentálne o veľmi dôležitý cieľ a na ten sa sústreďujeme. Do konca jesene zostávajú dve kolá a cez zimnú prestávku bude čas na analýzu.“

Kde vidíte AS Trenčín o rok?

„Rád by som odpovedal, ak by som to vedel. Som presvedčený, že ak každý jeden z kádra si udrží svoju koncentráciu, chuť, skromnosť a snahu aj po zimnej prestávke a od prvého tréningu prípravy ukážeme, že sme mužstvo, ktoré má jasný cieľ, tak v lete môžeme zbierať ovocie.“

Zostanete na Vianoce v Trenčíne?

„Nie, cez zimnú prestávku pôjdeme aj s priateľkou do Argentíny. Tieto Vianoce budú pre nás zvláštne, pretože prvý raz nebude s nami mama. Ale určite bude s nami pri stole jej duch.“