Dušan Galis

Dušan Galis mal od detstva rád koníky. Otecko mu ich strúhal z dreva. A rád hral aj futbal. Z oravského chlapca, ktorý túžil mať stádo živých koníkov, sa stal kráľ strelcov, československý reprezentant, jeden z najúspešnejších slovenských trénerov, splnomocnenec vlády pre šport a mládež. Pohárová streda pred 47 rokmi zmenila jeho život. Vojenčil v kasárňach v rodnom Dolnom Kubíne. V strážnej rote. Jedna služba striedala druhú. Práve slúžil na bráne, keď ho zavolali na ihrisko. Dynamo hralo Slovenský pohár so Strojárňami Martin a nemalo dosť hráčov. Vyzul si kanady, vyzliekol mundúr a prvý raz nastúpil v útoku. Gól nedal, Dynamo prehralo, no po zápase prišiel do kabíny martinský tréner Štefan Jačiansky a pýtal sa na deviatku. „A čo tam budem robiť?“ zareagoval futbalista na ponuku prestúpiť k druholigistovi. Jačiansky mal dobrý nos. A svoj objav mal stále pod očami, pretože spolu bývali na martinskom štadióne. „Nemal syna a tak sa nemal s kým baviť o futbale. Každé ráno som mu musel priniesť z obchodu fľašu kord vodky a vypočuť si niekedy aj dvojhodinový monológ. Počúval som ho, aj keď niečo opakoval už piaty raz.“ Snaživý Oravčan sa menil pod prísnym dohľadom svojho futbalového otca na dravého strelca. V drese VSS Košice sa stal v ročníku 1975/76 najlepším strelcom federálnej ligy s 21 gólmi. Jeden, či lepšie jednu (facku) strelil aj Pišta báči. „Keď som po zápase v Bratislave nastúpil do vlaku, povedal mi, aby som naňho dýchol. A už som ju mal. Dostal na to súhlas od môjho otecka, ktorý mu raz povedal: „Pán Jačiansky, keby mladý nerobil dobrotu, vypáľte mu jednu.“ Jeho súboje s Dvořákom, Samekom či Marcelom z Dukly Praha, Vojáčkom z ostravského Baníka, Suchánkom z Lokomotívy Košice alebo Dobiašom z trnavského Spartaka bývali ozdobou ligových zápasov. „Nešťastný som bol z Joža Čapkoviča. On bol príliš kamarátsky, celý čas so mnou na ihrisku debatoval, nevnímal som ho ako súpera a nevedel som naňho vybehnúť. Keď ma náhodou fauloval, nevinne sa usmial, vraj aby som si z toho nič nerobil. V reprezentácii mi práve on dal prezývku Lojzo.“

Tridsiateho októbra 1975 sa 45000 divákov vrátilo na Tehelné pole na opakované kvalifikačné stretnutie ME ČSSR – Anglicko, ktoré deň predtým Talian Michelotti musel ukončiť v 16. minúte pre hmlu. Tréner Ježek mal sto chutí cez prestávku vystriedať za stavu 1:1 práve Galisa, no niečo mu našepkávalo, aby bol trpezlivý. V úvode druhého polčasu sa Marián Masný pohral na pravom krídle s anglickými obrancami. „Mal úžasné centre. Bežal som naslepo do šestnástky a vrhol som sa do lopty. Vždy budem vravieť, že ma perfektne trafil do hlavy. Bol to môj najdôležitejší gól.“ Víťazstvo 2:1 zabezpečovalo našim reprezentantom prvé miesto v skupine a postup do štvrťfinále. Na záverečnom turnaji ME v Juhoslávii sa Dušan na ihrisko nedostal, ale titul šampióna patrí aj jemu. „Nepociťoval som to ako hanbu, no je mi ľúto, že som si v tomto úžasnom mužstve nezahral aspoň desať minút.“ Rok po ME prestúpil do Slovana a o štyri roky dostal ponuku za Salzburg. Potešil sa jej, ale jeho manažér dal prednosť Cadizu. Mal 32 rokov. „Bol tam život, na ktorý som u nás za totality nebol zvyknutý. Býval som s rodinou desať metrov od pláže.“ Po piatich mesiacoch sa vrátil. „Škoda, že som nebol o päť rokov mladší. Tam bol život len o futbale, iné problémy človek nemal.“

Keď v lete roku 1990 odišiel zo Slovana tréner Jozef Jankech a Jozef Jarabinský v poslednej chvíli povedal, že do Slovana nejde, trénerskú stoličku ponúkli Dušanovi Galisovi. Prevzal mužstvo, v ktorom už hrávali Tittel, Vencel, Dubovský, Krištofík, Stúpala, Timko, Gostič, Juriga, Chvíla a ďalší. Mnohí mu dávali pol roka, maximálne rok. A hľa, on so Slovanom získal federálny titul a potom ešte tri slovenské. Cestou domov zo sústredenia na Štrbskom Plese sa ochotne zastavil s hráčmi na besede na internátnej škole pre nevidiacich v Levoči. Keď trénoval v Trnave, opätoval pomoc väzňov pri odpratávaní snehu besedou u nich. V Spartaku nevydržal s Jozefom Adamcom na jednej lavičke ani do konca sezóny. „Jožo bol môj hráčsky idol. A že nám to spolu v Trnave nevyšlo? Obaja sme vodcovské typy.“ Futbal si však s ním zahrá aj o polnoci, takisto s Ladislavom Petrášom, Antonom Ondrušom a ďalšími priateľmi. Túžil po stoličke trénera slovenskej reprezentácie, a keď ju v roku 1999 dostal, neviedol mužstvo ani v jednom zápase. Vzdal sa jej na protest proti voľbe Františka Laurinca na čelo SFZ. Koncom roku 2004 sa na post kormidelníka vrátil. V kvalifikácii majstrovstiev sveta 2006 vytiahol reprezentáciu do baráže so Španielskom. Mal nos na správne striedanie. Hoci aj v siedmej minúte prvého polčasu. Koho poslal na ihrisko, ten väčšinou rozhodol zápas. „Nemám pocit, že som bol tréner šťasteny. Je pravda, že v mojom živote boli ľudia, ktorí mi veľmi pomohli, ale predovšetkým som musel robiť ja sám.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova