Ivan Hrdlička

Na rodinnom vinohrade v Rači pomáhalo otcovi osem hrdličiek a deviata naháňala loptu. To bol on. Jedného dňa ŠK Slovan usporiadal turnaj bratislavských ulíc, na ktorom tréner mládeže Jozef Baláži vyberal chlapcov do realizačných družstiev. Na škvarovom ihrisku za proletárskou tribúnou sa stretlo bezmála osemsto detí z celej Bratislavy. „Hral som za Ciprichovu ulicu v Krasňanoch, išli sme tam bez rodičov, vtedy sme si veci organizovali sami, boli sme samorasty. Dnešné deti berieme odmalička na tréning, aby sme ich podchytili, nemajú také možnosti ako sme mali my, hrať na ulici, alebo na pláckoch.“ Doktor Baláži si zapísal do zoznamu aj 13-ročného Ivana Hrdličku. „Trénoval ma v žiakoch aj v doraste a výrazne ma ovplyvnil hráčsky, trénersky, aj ľudsky.“

Z dorastu preletel cez C a B mužstvo Slovana do áčka. „Pre mňa bola najväčšia motivácia, že som futbal miloval. Nikdy mi neprišlo na um, že hrám preto, aby som sa niekam dostal. Obdivovali sme hráčov A mužstva, oni poznali nás, lebo ako dorastenci sme hrali predzápasy, ktoré sa končili pätnásť minút pred hlavným zápasom. Rýchlo sme sa prezliekli a išli na tribúnu.“ V novembri 1962 ho Leopold Šťastný postavil prvý raz za áčko. Ešte predtým dal 19-ročnému technickému stredopoliarovi s citom pre prihrávku prezývku Dudu, podľa brazílskeho futbalistu, ktorého videl hrať v Moskve. Hrdlička Dudu mal veľkú premiéru vo finále Československého pohára proti Dukle Praha v Zlíne. V zostave so Schrojfom, Popluhárom, Urbanom, Jankovičom, Venglošom, Moravčíkom či Paličkom Molnárom. Noviny napísali, že Hrdlička ustrážil Adamca, už vtedy hviezdu. „Nebola to osobka, bránil som ho iba v strede ihriska, nikdy som nebol taký hráč, aby som mohol hrať na niekoho osobku…“ Starší spoluhráči končili a prichádzali ako noví – Fillo, Peter Molnár, Hrivnák, Čapkovičovci, Zlochovci… Postupne sa stal tvorcom a režisérom hry, telefónnou centrálou s číslom šesť, základným kameňom mužstva, ktoré vyhralo Pohár víťazov pohárov. „Väčšinou sme boli odchovancami Slovana, alebo Bratislavy, málokedy prišiel niekto z vonku, napríklad Šaňo Horváth a Karol Jokl. Dobre sme si rozumeli, boli sme silní mentálne aj futbalovo, nemali sme medzi sebou žiadne viditeľné rozpory, ani problémy a to bolo veľmi dôležité.“ V priebehu trinástich mesiacov získal PVP, stal sa majstrom Československa a nastúpil v základnej zostave proti Brazílii na MS v Mexiku. „Vedel som sa skoncentrovať na väčšie zápasy, či to bolo derby s Interom, Trnavou, so Spartou Praha – to boli špičkové zápasy, na ktoré som sa vedel maximálne pripraviť. Koncentrácia bola u mňa veľmi dôležitá.“

Premiéru v československej reprezentácii odohral ako dvadsaťročný, 13. septembra 1964 vo Varšave s Poľskom pod vedením trénera Václava Jíru. „Keď som sa na prvom zraze stretol s Pluskalom a Masopustom, len som otváral ústa. Oni boli veľké legendy, mali európske a svetové meno.“ Aký hráč mu momentálne chýba v slovenskej reprezentácii? „Momentálne máme problém s typickým hrotovým útočníkom, ktorý sa vie dobre orientovať, ako napríklad Laco Petráš – mužstvo pracovalo len na neho, lebo vedelo, že dokáže spraviť výsledok. Dnes sa aj od hrotového útočníka vyžaduje, aby naháňal obrancov a hráči aby boli komplexní. Útočnú fázu hry by sme mali zlepšiť, dávame málo gólov. Mrzia ma návštevy na našich štadiónoch… Za našich čias prišlo na zápasy s mužstvami z dolnej polovice tabuľky pätnásťtisíc ľudí. Malo to svoju atmosféru. Futbal sa hrá pre ľudí a keď mu chýba kulisa, je mŕtvy. Futbal je našou národnou kultúrou, a keď ľudia nebudú naň chodiť, generácie s ním stratia kontakt. Želám si, aby z futbalu odišla skepsa a vrátila sa eufória.“

Na jar roku 1972 odohral ako 28-ročný posledný zápas za Slovan. Ďalšie tri roky bol kapitán Zbrojovky Brno, kde si ho veľmi vážili… Jim Šťastný, ktorý vtedy viedol rakúsku reprezentáciu, mu vybavil angažmán v rakúskom druholigovom Stockerau. „Predpoludním som tam robil a popoludní trénoval. Bolo to však v období normalizácie a tak mi to zatrhli…“ S aktívnou činnosťou skončil ako 31-ročný a dnes vraví, že nemal dať na reči, že tridsiatnici sú súci do starého železa. Na sklonku kariéry ešte aktívne budoval základy veľkej Petržalky v tretej lige.

V Slovane bol asistentom troch trénerských velikánov – Vičana, Vengloša a Malatinského. Venoval sa najmä mládeži. S ligovými dorastencami Slovana získal dva tituly. „Ako prvý sa mu vybaví Szilárd Németh, aj preto, lebo teraz trénujem jeho syna a často sa stretávame. Futbal už mám viac či menej ako hobby. Keď sa učíme základy – aby vedeli prihrať, trochu cítili loptu, tak zábavnou formou. Treba ich usmerniť, ale nie veľa, aby futbal pociťovali ako hru, nie ako drezúru. Prvoradé je vzbudiť v nich záujem o futbal, aby radi chodili na tréning. Slovom, pripútať ich k futbalu. Kým sa naučia poriadku, organizácii tréningu a hry, trvá to aj dva roky. Ale deti sú zlaté a to je podstatné,“ zdôraznil otec dvoch detí a dedo dvoch slečien. „Keď sa narodili deti, bol som dojatý, nebudeme hovoriť o svadbe, lebo pri nej človek nerozmýšľa, čo bude… Narodenie dieťaťa je najemocionálnejšie.“ S manželkou Evou zostali doma sami. „Čas sa dá ináč rozvrhnúť, ako keď sme mali malé deti. Pri mojej hráčskej a trénerskej práci bolo dôležité, že som mal rodinné zázemie. Vzájomné pochopenie je dôležité.“ So spoluhráčmi a s trénermi sa dlhé roky stretával pri stole na cyklistickom štadióne Vlastimila Ružičku. Keď ho zbúrali, presťahovali sa do kaviarne Rotundy – športovej haly Interu. Tam spomínajú a nestarnú. „Hlavne aby sme boli zdraví a trochu aktívni. Neprepínať sa a neklesať na duchu.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova