Ivo Viktor

Ivo Viktor sa narodil 21. mája 1942 v Křetove. Začínal ako 14-ročný v Spartaku Šternberg, pokračoval v Prostějove, RH Brno a Spartaku ZJŠ Brno. Od roku 1963 až do ukončenia kariéry pôsobil v Dukle Praha. Získal s ňou tri majstrovské tituly a trikrát Československý pohár. Nepatril k výšavám, mal „len“ 180 centimetrov. Ale mal skvelý postreh, bleskové reakcie a veľkú pružnosť. Legendárny brankár v rokoch 1966 až 1977 odchytal v reprezentačnom drese 63 medzištátnych zápasov, z toho 17 bolo v pozícii kapitána. Premiéru v najcennejšom drese mal 12. júna 1966 pred 88000 divákmi na Maracane proti Brazílii. Tím ČSSR prehral 1:2, keď Viktora prekonal dvakrát Pelé. Preslávil sa v roku 1966 fantastickým výkonom v priateľskom zápase proti Anglicku vo Wembley (0:0). Albión nastúpil v totožnej zostave ako vo víťaznom finále MS 1966. Československý tím sa párkrát dostal za stredovú čiaru, inak bol pod drvivým tlakom. Ivo Viktor zlikvidoval 35 priamych striel. Na ME 1976, na ktorom získal zlato, bol zvolený najlepším brankárom. V tom istom roku bol tretí v ankete Zlatá lopta. V Československu ho päťkrát vyhlásili za najlepšieho futbalistu roka (1968, 1972, 1973 1975, 1976). Keď skončil s aktívnou kariérou, kormidloval Duklu ako hlavný tréner. Keď reprezentácia Česka v roku 1996 získala na ME v Anglicku striebro, pôsobil pri nej ako asistent trénera.

Začnime Alexandrom Vencelom a vaším vzájomným vzťahom. Tak silné osobnosti a rivali na brankárskom poste sa inde jednoducho posekajú.

„My sme od začiatku vychádzali veľmi dobre. Väčšinou som síce chytal ja, ale Šaňo to zvládal veľmi dobre. Ak by to bolo v opačnom garde, tiež by to bolo tak. Keď zase dostal príležitosť on a ja som sedel na lavičke, tiež nebol problém. Pamätám si na zápas v Marseille proti Maďarsku. Bolo to za stavu 4:0, Maďari mali penaltu a vtedy ma tréneri vystriedali – aby proti nej stál Šaňo. Nemal som s tým problém, hoci niekto iný by možno mal. Boli sme kamaráti a zostali sme nimi dodnes.“

Nebol však vo vďačnej pozícii náhradníka.

„Áno, ja som si uvedomoval, že Šaňo to má ťažké a že samozrejme chcel chytať. O to viac som si ho vážil a stále si ho vážim. Aj to, akým spôsobom mi kryl chrbát. Viete, už na tréningoch spoznáte, či vám brankársky kolega a samozrejme konkurent žičí alebo nie. Ja som u Šaňa cítil oporu. Ďakujem mu za to.“

Ako by ste ho charakterizovali ako brankára?

„Šaňo mal všetko, čo má mať. Výšku, kopaciu techniku, vybiehanie, hádzanie lôpt. Na penalty bol lepší ako ja. Bol všestranný brankár, mal väčší temperament ako ja.“

Keď ste vo svojom druhom zápase v reprezentácii vychytali bezgólovú remízu na Wembley proti Anglicku, denník The Times sa pohral so slovami victory a Viktor. Víťazom zápasu ste vraj boli vy.

„Bol to asi môj najlepší zápas v kariére. Ale musím priznať, že so mnou hrali aj žrde, brvná a šťastie a že mi veľmi pomohol stopérsky pilier Ján Popluhár.“

Vraj ste si vtedy vymenili dres s Gordonom Banksom.

„Tým si nie som istý. Úprimne, nepamätám si to. S ním som si však vymenil dres po zápase MS 1970. Ale ani neviem, kde je – všetky podobné relikvie som rozdal… Kamarátom na Morave, v Olomouci a Šternbergu. Teraz jeden z tých kamarátov zomrel, jeho žena likvidovala salónik, čo tam mal, tak mám pár z tých vecí späť. Ja som zberateľ nikdy nebol. Dresy, kopačky, rukavice, všetko som rozdal. Mám medaily, aj tú z Belehradu.“

Proti Angličanom sme hrali aj v kvalifikácii ME 1976. Úspech proti nim bol kľúčový.

„Najprv sme však prehrali na Wembley 0:3, hoci sme takisto dlho hrali bez gólov. Pamätám si, ako nás brankárov Ježek trénoval na Angličanov. Niektorí hráči mali robiť úlohu komparzistov a boli tam aj niektorí hráči, ktorí v nominácii neboli, ale prišli vypomôcť. Centrovali sa nám lopty a komparzisti do nás vrážali, aby sme to precítili tak, ako to bude v Anglicku. Aj to tak bolo, ale horšie (smiech).“

Čo víťazná odveta v Bratislave a pred ňou legendárny zápas v hmle?

„Pamätám si, ako vtedy už nebohý Karol Polák povedal – bola taká hmla, že aj vtáky chodili pešo! Na túto hlášku nezabudnem (smiech). Ale bolo to samozrejme fantastické, dosiahli sme skvelé víťazstvo.“

V semifinále ME proti Holandsku ste dostali jediný gól – od Antona Ondruša.

„Lopta sa mu zviezla po nohe, buchla do brvna, potom do mňa a do brány. Biliardová akcia. Trafil to dobre, nemal som šancu (smiech). Predtým dal gól Holandsku, takže trafil do oboch brán. A keď prekonal mňa, tak mi ešte povedal, prečo som naňho nedával lepší pozor. Ale nevyčítal som mu nič, také veci sa stávajú.“

Čo gól Hӧlzenbeina v poslednej minúte riadneho hracieho času finále s NSR?

„To beriem na seba. Po rokoch som ho už ukazoval svojim mladým brankárom, aby videli, ako sa nemá vybiehať. Podpísala sa pod to aj únava, aj isté uspokojenie, veď každú chvíľu mal byť koniec. Mal som pocit, že tam už sme… A to bola zrada. Nešiel som do toho súboja dôrazne. Hӧlzenbein, ten sa do mňa trochu aj oprel zadkom, takže som čakal, že by rozhodca mohol zapískať faul na mňa. Nezapískal. A Hӧlzenbeinovi padla lopta niekde na chrbát či zátylok a bol z toho neskutočný gól. Beriem ho jednoznačne na seba. Ale na druhej strane, hádam som tam aj niečo pochytal. A s Tondom Panenkom si niekedy hovoríme, že keby som nepustil ten lacný gól, tak on by nebol taký slávny. (smiech)“

Vtedy sa rozhodovalo v rozstrele. Vy ste nepatrili k tým, ktorí pri jedenástkach vynikali.

„To nie. Šaňo Vencel bol v jedenástkach lepší. Ale našťastie v belehradskom finále sme boli takí dvaja, lebo ani Sepp Maier nebol špecialista na tieto situácie. Ja som sa snažil stáť čo najdlhšie, potom to risknúť na jednu stranu. Teraz môžete robiť na čiare aspoň nejaké opičky a snažiť sa strelca nejako vyviesť z rovnováhy. Vtedy sme museli stáť na čiare ako prikovaní. Užitočné je, keď máte znalosti o strelcoch. Vtedy neboli. Trikrát som išiel na opačnú stranu. Štvrtýkrát už správne, ale zas som nič nechytil, lebo Uli Hoeness to prestrelil. Ale nehneval som sa. (smiech)“

Často ste stáli v bráne reprezentačného tímu, v ktorom bola výrazná prevaha Slovákov.

„Ľudia sa ma často pýtajú na pomer Slovákov a Čechov v reprezentácii. Teraz sa ma na to pýtal vnuk. Vraj, ako je možné, že sme tam boli štyria – piati Česi. A ja im odpovedám, že to bolo úplne zaslúžené a že to odzrkadľovalo vtedajšiu realitu. Prím v lige hrali Slovan, Trnava, Košice… Ale nemali sme medzi sebou žiadne problémy, fungovali sme vynikajúco. A vlastne sme to ani takto cez národnosť nevnímali. Spory medzi nami neboli. Ani v Mexiku na MS 1970, hoci vtedy sa vypisovalo, aké to medzi nami bolo napäté. Nebolo. Mám pocit, že na seba nabrúsenejší chodievali hráči Trnavy a Slovana. To bolo ako medzi Barcelonou a Realom. Ale tréneri zvládli aj to.“

Ktorého zo slovenských spoluhráčov ste mali zvlášť rád?

„Bolo ich viac. Najviac určite Laco Kuna. To bol veľmi rozumný človek. Potom Laco Jurkemik, s tým si stále mám čo povedať. Obaja bratia Čapkovičovci, i srandistickejší Jožo, pri ktorom ste sa museli mať na pozore, i vážnejší Jano. Bratia Zlochovci, Jano Švehlík, samozrejme, Šaňo Vencel.“

Ako brankár Dukly či reprezentácie ste chodievali na Slovensko rád?

„Ale áno. Teraz som na krst knihy o Šaňovi Vencelovi išiel vlakom a tie cesty sa mi nejako vybavili, pretože aj vtedy sme na Slovensko často chodievali vlakmi. Musím povedať, že najradšej som jazdil na Slovan, kde chytal Šaňo Vencel. Bola to zvláštna situácia, keďže sme boli reprezentační brankári. Ľudia však na mňa nikdy nepískali. Samozrejme, na Tehelné pole som rád chodieval aj ako brankár reprezentácie. Darilo sa nám tam, vyhrávali sme na ňom.“

Chodievali ste niekde na Slovensko s nechuťou?

„No, do Prešova. Už keď som bol mladý, tak som od starších spoluhráčov, ako Masopust, Novák či Pluskal, počúval, že tam boli stále nejaké incidenty. A že rozhodcovia sa tam majú dobre. Prišiel som tam a fakt to bolo napäté, horúce, taká zlá atmosféra. Diváci neboli príliš objektívni, chceli víťazstvo za každú cenu. Hoci, musím povedať, že nejakú veľkú nespravodlivosť proti nám som tam nezažil. Bolo to tam však také iné.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova