Ján Čapkovič

Svoju futbalovú kariéru vyšperkoval výnimočným úspechom. Nie každý sa môže pochváliť tým, že skóroval vo finále európskej pohárovej súťaže. Dokonca, že svojím gólom prispel k zisku cennej trofeje. Jánovi Čapkovičovi, dnes 69-ročnému bývalému útočníkovi bratislavského Slovana, ktorý s dvojčaťom Jozefom utvoril najúspešnejší bratský tandem v histórii slovenského futbalu, sa to podarilo. Tesne pred prestávkou finálového duelu Pohára víťazov pohárov 1968/69 zvýšil Janek, ako ho prezývali, na 3:1 pre belasých a keďže slávna Barcelona po nej už len znížila, prestížna trofej putovala do vitríny Slovana. Bol 21. máj 1969. Na štadióne Svätého Jakuba v Bazileji plynula 41. minúta finále. Jokl bleskurýchle hodil auto do priestoru, kam si nabehol rýchlonohý Janek. Vzápätí vnikol do šestnástky a pravačkou prekonal brankára Sadurniho. „Inak som to ani nemohol vyriešiť. Bol predo mnou obranca, loptu som si hodil doprava, čo nečakal. A paradoxne pravačkou som strelil jeden z najdôležitejších gólov mojej kariéry,“ oživuje si dávne spomienky vyškolený ľavák Ján Čapkovič, ktorý dokázal zabehnúť stovku za jedenásť sekúnd. A nezabudol vystrúhať poklonu spoluhráčovi. „Karol Jokl bol jeden z najlepších futbalistov, akých som kedy poznal. Rozumovo i technicky. Hrali sme spolu naslepo. Keď som mu naznačil, že vyšprintujem, dokázal mi dať loptu na nohu. Navyše, on vždy vedel, kedy vyštartujem.“ Hoci bol Slovan v spomínanom finále outsider, položil favorita na lopatky a dosiahol najväčší klubový úspech v ére československého futbalu. „Už po vyradení škótskeho Dunfermline v semifinále sa jeho kouč vyjadril, že Slovan má na to, aby Barcelonu zdolal. Aj náš tréner Vičan vravel, že sme lepší než súper. Prechádzajúc súpisku Barcelony si hundral: toho hráča nepoznám, ani toho, toho tiež nie… A zahlásil: Chlapci, ste lepší futbalisti ako oni,“ vytiahol z rukáva úsmevnú historku. Slovanisti svoju silu, kumšt a odhodlanie uspieť potvrdili i na trávniku. „Určite nám pomohol Cvetlerov gól už v 1. minúte. Streliť Barcelone tri v priebehu jedného polčasu, to je veľká vec. V závere nás síce tlačila, ale udržali sme víťazstvo.“ Po konečnom hvizde zaplavili trávnik húfy fanúšikov. Pri zdvíhaní trofeje nad hlavu ostal bez dresu. „Keď vbehli na plochu fanúšikovia, nastalo peklo. Dres som radšej odhodil medzi nich, lebo by ma od radosti snáď i roztrhali. Jediný Vencel si ho uchránil, dokonca uchmatol aj loptu, s ktorou sa hralo.“ Návrat z Bazileja bol veľkolepý. „Už na hraniciach nás čakali taxikári. Každý z nás nasadol do jedného auta. Ulice Bratislavy, ktorými sme prechádzali, lemovali davy ľudí. Pripomínalo nám to prvomájové oslavy. Na Tehelnom poli nás vítalo päťtisíc fanúšikov. Čosi nádherné,“ spomínal. „Bazilej bol určite najkrajší moment v mojej športovej kariére, ale najšťastnejší v živote som bol vtedy, keď sa manželke Ruženke narodili naše dve deti.“ Dcéra Silvia má dnes štyridsaťsedem, syn Ján je o dva roky mladší. Dcérkin príchod na svet oslávil dvoma gólmi v pohárovom zápase v Žiline. „Syn sa narodil v januári, to sa len začínala príprava. Tréner Hucko vedel, že čakáme prírastok. Povedal mi, že keď už „bude hotovo“, aby som sa prišiel ukázať.“ Prisľúbil mu, že ak to bude syn, príde so zapálenou cigarou. Tak aj bolo. „Spoluhráči mi dali hobla a tréner týždeň voľna. Bol to prvý vnuk v rodine, poriadne sme ho oslávili. Po troch dňoch som sa už hlásil na tréningu,“ spomína na šťastné chvíle. Dnes je už rodinka Čapkovičovcov rozvetvenejšia. Dedovi Jánovi a babke Ruženke robia radosť štyri vnúčatá: z dcérinej strany 25-ročný Marek a 21-ročný Patrik, zo synovej štvorročný Dário a najmenší Damiján má dva roky. „Ja som dedov vnuk,“ zvykne hrdo vyhlasovať Dário. „Futbal ma obral o detstvo mojich detí, snáď iba dvakrát sme boli spolu na dovolenke. Tak sa to teraz snažím všetko dohnať,“ vraví dedko. V lige odohral 286 zápasov, strelil v nich rovných 100 gólov. So Slovanom získal tri tituly majstra Československa, dvakrát v jeho drese triumfoval v domácom pohári a nad všetkými týmito úspechmi čnie už spomínaný triumf v PVP. V sezóne 1971/72 bol kráľom ligových kanonierov. Z jeho rýchlosti sa súperovým obrancom už pred zápasom ježili vlasy. „Na päťdesiatke som bol rýchlejší ja, na stovke brat Jožo. Mal totiž dlhšie nohy,“ vraví so šibalským úsmevom Janek. Obrancovia si v súbojoch s ním často pomáhali faulami, neraz ho zastavovali za každú cenu. Česť výnimkám. „Jednou z nich bol Trnavčan Karol Dobiaš, ten ma nikdy nekopol. Zato Linhart, či Klimeš z pražskej Slavie to bola iná káva, poriadni brusiči.“ Darilo sa mu predovšetkým proti Žiline. V jednom ligovom zápase jej dokonca strelil štyri góly. „V tom čase v niektorom z denníkov tréneri svojich hráčov známkovali. Nestačil som sa čudovať, keď som si prečítal, že Miško Vičan mi dal štvorku. Spýtal som sa ho, či mi známku znížil za každý gól, ktorý som strelil. Ubezpečil ma, že to nie je jeho robota a že on si to s oným denníkom vybaví. Tak aj bolo, netrvalo dlho a ospravedlnil sa.“ Za reprezentáciu odohral 20 zápasov, dal 6 gólov, v roku 1970 s ňou bol na svetovom šampionáte v Mexiku. S bratom Jozefom, ktorý je tiež držiteľom zlata z majstrovstiev Európy 1976 v Belehrade, si v najcennejšom drese spolu nikdy nezahrali. „Osud nám to nedoprial. Azda najbližšie sme k tomu boli pred duelom s Iránom, no Jožo sa zranil.“ Srdcom je stále slovanista, avšak dnes už na zápasy belasých nechodí. „Slovan patrí na Tehelné pole, mne osobne sú Pasienky nesympatické, nie je to futbalový štadión. Tisíc divákov, dnes už ani toľko nie, na tribúnach, to je zarážajúce. Svoje zohráva aj doba, ľudia sú rozmaznaní prenosmi z Ligy majstrov, Európskej ligy, z najvyšších súťaží v Anglicku, Španielsku, Nemecku, Taliansku… Nečudujem sa, že zostávajú radšej doma na gauči. Ale keď bude stáť štadión na Tehelnom poli, určite tam chodiť budem. Pravda, ak mi zdravie dovolí.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova