Ján Geleta

Ako ste sa dostali k futbalu?

„Narodil som sa v Motešiciach, ale vyrastal som v Malých Chlievanoch, kam sme sa presťahovali hneď po vojne. Nemali sme krčmu, ani kostol, v obci žilo len pätnásť rodín. Oralo sa s oračkami, ktoré fungovali na paru. Všade hlina, nič iné. Mojou najobľúbenejšou zábavou bolo naháňanie kolesa s palicou v ruke po dedine. Bežal som za ním ako blázon, je zázrak, že som normálny. Až na učilišti sa to zmenilo, dal som sa na atletiku a gymnastiku, hral som futbal a hokej. Ale zle. Bol som taký samorast. Do pätnástich rokov som futbal súťažne nehral, ale potom som ho začal žrať. Mojím vzorom bol Tóno Hrušecký, spoluhráč z dorastu. Nechápal som, ako sa môže pozerať na jednu stranu a prihrávať na druhú. Často som mu hovoril, že chcem hrať futbal ako on. A tak som v Partizánskom pozdĺž rieky behal, behal a behal…“

Vtedy ste získali vašu povestnú kondíciu?

„Áno. Nielenže som behal, ale aj cvičil s činkami. Keď som narukoval do pražskej Dukly, ako prvoročiak som vyhral beh na tisíc metrov a mal som najlepšie fyzické testy. Lepšie ako všetci tí velikáni z Dukly, ktorí sa pripravovali v profesionálnych podmienkach. Tréner Vejvoda, ktorý tak rád robil fyzické previerky, nevychádzal z údivu, pýtal sa ma, či behávam maratóny. Uvedomoval si, že jeho mužstvo starne a že nutne potrebuje niekoho, kto bude na ihrisku behať.“

V zostave Dukly ste nahradili slávneho Josefa Masopusta.

„Ja som ho zdravil dobrý deň a on mi tykal. On bol niekto, ja nikto. Najprv som bol v béčku, ale keďže aj to bolo veľmi silné, stalo sa aj to, že som nehral ani zaň. Ale pán Vejvoda dospel k názoru, že Masopusta, ktorý mal už vyše tridsať, treba nahradiť niekým iným. Rozhodol sa pre mňa s tým, že Masopust sa posunie na hrot útoku. Behať vie a ty ho naučíš hrať futbal, povedal Vejvoda Masopustovi. Tomu sa to nepáčilo, tvrdil, že ma do Prahy priviezli s vianočnými stromčekmi a hromžil, že raz ma aj tak zabije. Pochopiteľne, že to nemyslel vážne, ale spočiatku ma naozaj nemal rád.“

A ako to bolo, keď ste Vencelovi dali v drese Dukly gól na ihrisku Bohemiansu?

„My sme na ňom počas rekonštrukcie našej Julisky mali prechodný domov. Hráči Bohemky nám na zápas s bratislavským Slovanom požičali špeciálne lopty, ktoré si priviezli z Anglicka. Boli červené a tvrdé. Pred zápasom som Šaňovi Vencelovi tvrdil, že mu dám gól. Ale tréner ma nezaradil do základnej zostavy. Až keď belasí viedli, poslal ma Vejvoda na trávnik. Kopali sme priamy kop. K lopte som sa postavil ja, pretože Vejvoda ma tie priame kopy nadriloval. Loptu som poslal Šaňovi do šibenice, ale rozhodcovi sa nepáčilo, že sa múr pohol, tak nariadil kop opakovať. Ja som ten roh trafil aj druhýkrát. Ak neveríte, opýtajte sa ho na to!“

Ako si spomínate na olympijské hry v roku 1954 v Tokiu, z ktorých máte striebornú medailu?

„Už to, že ma tréner Vytlačil nominoval, bolo super. A do zostavy som sa dostal tým, že som na tréningu zranil Karla Nepomuckého. Skákali sme cez seba ako cez kozu, keď som prišiel na rad, Karel sa akurát vzpriamil a ja som doňho vrazil tak nešťastne, že si to odniesli jeho obličky. Na slávnostnom otvorení Hier vypustili organizátori z krabíc päťsto holubíc a tie nás vzápätí, ako to povedať, no – osrali… Akoby nám tým priniesli šťastie. Hrali sme dobre, postúpili sme až do finále, v ktorom sme podľahli Maďarom. Žiaľ, dali sme si vlastný gól a už sme to nezvládli. V pamäti mi zostala aj výborná atmosféra v našej výprave, hviezdou ktorej bola športová gymnastka Věra Čáslavská. Tú Japonci milovali. Fandili sme si navzájom, bola to paráda. A hoci v olympijskej dedine sme spali v akýchsi búdach, mne to neprekážalo. Bol som mladý a spal som ako drevo. Dokonca ani zemetrasenie ma nezobudilo. A spomeniem ešte jednu príhodu. Keď sme sa vrátili, na letisku v Prahe som dostal po chrbte dáždnikom od Nepomuckého manželky. Nedala si povedať, že som Karla nezranil úmyselne…“

Na Európsky pohár majstrov v sezóne 1966/67, hoci Dukla postúpila až do semifinále, už také príjemné spomienky nemáte, všakže?

„To teda nie. V Glasgowe sme s Celticom prehrali 1:3, jeden z gólov domácich som zavinil ja. Ešte aj dnes sa zaň hanbím. Vyskočil som síce vysoko, ale loptu som minul po tom, čo jeden z hráčov Celticu do mňa strčil. Získal loptu, bežal sám na bránu a dal gól. Doma sme len remizovali 0:0 a z finále nebolo nič.“

V roku 1967 vás vyhlásili za najlepšieho futbalistu Československa.

„Cenu mi odovzdával Josef Masopust, ktorý ju získal rok predtým. Zazeral po mne a klepala sa mu ruka. Aj pri tom utrúsil čosi v tom zmysle, vraj to nie je ani možné, že som vyhral anketu práve ja. Pravdu povediac, aj ja som bol prekvapený. Mal som len dvadsaťtri a taká pocta. Dodnes to nechápem.“

Údajne ste ten úspech spočiatku nestrávili. Je to pravda?

„Áno. Začal som popíjať. Ale našťastie som si to dokázal zrovnať v hlave a veľmi rýchlo som sa vrátil na dobrú cestu. Štrnásť rokov som bol súčasťou vtedy silnej Dukly.“

V reprezentácii ste odohrali 19 zápasov. Na ktorý máte najkrajšiu spomienku?

„Pamätám si, ako sme v roku 1967 v kvalifikácii na ME 1968 zdolali Španielsko v Prahe 1:0. Chytal zaň Irribar, nastúpili takí hráči ako Amancio či Pirri. Jediný gól dal z trestného kopu Horváth. Ten zápas mi vyšiel. Mne Španieli vždy vyhovovali. Oni ľúbili hrať s loptou, držali ju, ja som vybiehal zozadu a bral im ju. Bolo to v ére trénera Jozefa Marka, ktorý všetko registroval. Prihrávky, dobré i zlé, aktivitu, získané lopty, no prosto všetko. Namakal som sa ako vôl a keď ma vážili, zistili, že som v tom zápase schudol o viac ako tri kilogramy. Získal som 56 lôpt. Vždy som sa držal toho, čo odo mňa chcel Vejvoda. Musíš hrať na dva dotyky, prvým vezmeš súperovi loptu a druhým ju prihráš spoluhráčovi, vtĺkla mi do hlavy.“

A čo najviac mrzelo?

„Zápas s Portugalskom v kvalifikácii na MS 1966 na Tehelnom poli. Ten, v ktorom Vlado Weiss, ten najstarší, nepremenil jedenástku. Eusebio nám dal gól z nemožného uhla. Nadávali sme mu do čiernych cigáňov, a ja som po ňom kričal, že u nás sa z takého uhla nestrieľa…“

Keď Jašin rozdával machorky…

„S Jožkom Bombom a Jankom Popluhárom sme boli v Kodani vo výbere Európy, ktorý hral proti mužstvu Škandinávie. Našim trénerom bol Nemec Helmut Schӧn, v jednej šatni sme sa zišli s Jašinom, Baxterom, Augustom, Greavesom, Lawom, Bobbym Charltonom… Jediný, kto z tejto partie nefajčil, som bol ja. Jašin mal v zlatom puzdre také ruské machorky, všetkým ich rozdával. Angličania Greaves a Charlton sa nimi radi nechali ponúkať, boli pre nich exotické. Pre mňa to bol šok, takí slávni hráči a fajčia. Treba ale dodať, že vtedy som mal 21 rokov a bol som z Európanov najmladší.“

Hrali ste proti mnohým slávnym hráčom.

„Ako sa vraví – najväčšie zemiaky narastú tomu, kto ich nevie pestovať. Toto sa stalo mne. Ja, obyčajný chlapec z dediny, som hral dvakrát proti Pelému, proti Eusebiovi, Cruyffovi. Kto zo Slovákov dal Realu viac gólov ako ja? Ja som mu dal dva, dokonca v jednom zápase, keď hrala Dukla s Realom 2:2. Keď sme hrali proti Santosu a Pelému na turnaji Hexagonal, osobne som ho bránil. Napriek tomu nám dal štyri góly. V kabíne som plakal a tvrdil, že s futbalom končím. Chytal za nás Franta Schmucker a on pri umelom osvetlení dobre nevidel, zle sa orientoval. Pelé to vystihol a strieľal na našu bránku z diaľky. To som nemohol ustrážiť, pretože len čo dostal loptu, už aj pálil. Druhýkrát sme sa stretli po MS 1966, keď sme opäť hrali proti Santosu. Pelé bol vtedy otrasený, pretože na MS 1966 v Anglicku ho bránili brutálne. Bolo vidieť, že hrá so strachom. Diváci ho aj vypískali. Ja som mu však neublížil, hral som tak normálne. Ocenil to, mňa a ešte pár chlapcov, pozval do klubu na striptíz a všetko to zaplatil, poďakoval mi za férovosť.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova