Josef Masopust

Bolo že to radosti, keď v izbičke baníka Josefa Masopusta zaplakalo prvé dieťa. Chlapec dostal meno po otcovi. Najstarší zo šiestich súrodencov pásol statkárovi Soudskému v Střimiciach pri Moste, u ktorého Masopustovci bývali, kravy a kozy, opatroval kone, kosil ďatelinu, kŕmil dobytok. Jablko nepadlo ďaleko od stromu, na radosť otca, ktorý Pepíkovi vlastnoručne zhotovil z handier loptu. Natlačil do pančuchy handry, zakrútil, urobil guľu, zvyšok pančuchy vyhrnul naspäť – raz, druhý raz a po šiestom zošil koniec. Mama sa hnevala, keď nenašla v skrini jedinú staršiu pančuchu. „Zo školy domov, taška do kúta a hrali sme futbal, futbal, futbal. To bola naša jediná a najlacnejšia zábava. Na malom priestore, takže komu lopta odskočila od nohy, hneď ju stratil.“ Do Kopist, kde žila jeho babička, viedla poľná cesta. Dnes pripomína mesačnú krajinu. Bola nedeľa. Tri kilometre naháňal handrovú hračku a prihrával ju otcovi, svojmu prvému trénerovi. „Hrať ľavou ako pravou je to najmenej, čo musíš vedieť.“ Teta z Prahy mu priniesla najprv tenisovú loptičku a potom ozajstnú futbalovú loptu. Keď mal štrnásť a hral za dorast SK Most na ľavom krídle, zlomil si kľúčnu kosť. Ako tak ležal na nosidlách, dostal pred všetkými od mamy poza uši a zákaz hrať futbal. „V tej chvíli by som sa od hanby najradšej prepadol.“ Mame vo sne povedal, že nemôže nehrať futbal… Keby tak vedela, koľko kníh, medzi nimi aj tú, ktorú poznal takmer naspamäť, Chlapci od bobrej rieky, vymenil za svoje prvé kopačky. Odvtedy ich mal vždy starostlivo vypucované, na rozdiel od Sváťu Pluskala, ktorý si kopačky po víťaznom zápase z poverčivosti nikdy nečistil. Ako šestnásťročný už hral za mužov divíziu po boku Burgra zo Sparty a Vacka zo Slavie. Na derby do Ústí nad Labem mužstvo cestovalo mimoriadnym vlakom spoločne s fanúšikmi. Najmladší na ihrisku, strelil dva góly a Most vyhral 3:0. „Nikdy predtým som nebol taký šťastný. Mal som dojem, že vo futbale sa viac dosiahnuť nedá.“ Počas spiatočnej cesty prišli k nemu traja chlapi. „Videl som ich prvý raz.“ Podali mu klobúk plný peňazí. „Tu máš na prilepšenie.“ Chcel im dar vrátiť, ibaže tréner mu povedal, aby sa nehanbil a zobral si peniaze domov. „Mami, to som dostal za futbal!“ Vyučil sa na baníckom učilišti za sústružníka a nastúpil do autodielne Severočeských hnedouhoľných baní. Mal osemnásť a ležal v nemocnici so zápalom slepého čreva. Vtedy prišiel za ním muž, ktorý v jeho živote zohral dôležitú úlohu – Rudolf Vytlačil. Trénoval Teplice, všimol si talent mladého hráča, ktorý sníval o Slavii či Sparte, a zlákal ho do ligových Teplíc. Tam sa stretol so svojím futbalovým dvojčaťom Ladislavom Novákom z Loun, tam sa zaľúbil do hádzanárky Vierky a zo športovej dvojice sa stal manželský pár. Ona mala dvadsaťjeden, on o tri roky viac. Po päťdesiatich ligových zápasoch dostal povolávací rozkaz a sťahovali sa aj s malým Toníkom do Prahy. Na Juliske futbalovo dozrel. Minister obrany Čepička utvoril futbalistom Dukly tie najlepšie podmienky. „Stravovali sme sa ako piloti.“ Masopust jedol veľkou lyžicou, nepoznal nič chutnejšie, ako údené mäso so zemiakovými knedlíkmi a s kapustou. Vtedy pribral aj tri kilogramy. „Nemusíš toľko jesť, ale spánok neoklam. Kto veľa spí, pomaly starne,“ radil mu lekár vojakov Topinka. Urobil maximum, aby nadbytočné kilá do nedele zhodil a opäť mal svoju „nováčikovskú“ hmotnosť 71 a pol kilogramu. Deväťdesiatšesť schodov. Toľko ich bolo treba vyšliapať v Dejviciach od cesty na štadión Dukly. „V zimnej príprave sme ich vybehli desaťkrát za sebou. Odvtedy radšej jazdím výťahom,“ podotkol s úsmevom. Lákali ho výšiny, nie schody… Mužstvu trénera Rudolfa Vytlačila po prípravných stretnutiach pred MS 1962 v Čile málokto veril. Navyše v skupine nás čakali dvaja najťažší súperi – Španielsko a Brazília. „Viacerí sa pýtali, načo tam vôbec ideme, radili nám, aby sme si ani nevybaľovali kufre, lebo hneď pocestujeme domov. Lálovi radili, aby si nezabudol zobrať laso – na Genta.“ Trénera Rudolfa Vytlačila neopúšťal optimizmus. „Brával nás na prechádzky k moru a dodával nám guráž. Z ničoho nerobil vedu. Pred úvodným zápasom so Španielskom v kabíne vravel: Chlapci, viete, čo som zistil? Že ich je tiež jedenásť ako vás. Nemáte sa čoho báť. Neviem, kde chodil na také skvelé nápady, ako nás rozptýliť, ale zakaždým sa mu to podarilo. Každý si jeho slová dobre zapamätal a podľa toho aj hral.“ „Pepíku, všetko, čo si želáš, sa ti môže splniť. A či sa ti to splní, záleží len na tebe – zdôrazňoval mi otec. Každý má svoj veľký sen. „Ako chlapcovi sa mi pravidelne zdalo, že hrám vo finále majstrovstiev sveta a dávam gól.“ Čiernovlasý mládenec s vysokou šticou chytil futbal poriadne za pačesy. Húževnato, cieľavedome, s odvahou a pokorou naháňal svoj detský sen… 17. júna 1962 sledovalo finále majstrovstiev sveta Brazília – Československo na vypredanom štadióne Estadio Nacional v čílskom hlavnom meste stotisíc divákov. Polovica kričala Brasil, Brasil… „Keď som vyšiel na trávnik, mal som dobrý pocit, že všetko, čo som si želal, sa mi splnilo.“ Bežala 15. minúta: „…Masopust si posunul loptu medzi brazílskymi stopérmi do pokutového územia a zo siedmich metrov chladnokrvne umiestnil loptu vedľa Gilmara. Československo vedie nad Brazíliou jedna – nula,“ zvýšil hlas rozhlasový reportér Oskar Mana. O dve minúty sa Amarildo prebil z ľavého krídla do šestnástky, je krok od bránkovej čiary, naznačil prihrávku nabiehajúcemu Vavovi, Schrojf urobil pohyb doľava, očakával center, z takého uhla predsa nestrieľa žiadny futbalista, no Amarildo poslal falšovanú strelu k bližšej žrdi – 1:1. Po hodine hry sa dostal k lopte Amarildo, centruje k vzdialenejšej žrdi a Zito hlavičkuje do siete. Prehrávame 1:2, no nevzdávame sa. Santos zrazil loptu v šestnástke rukou, naši reklamujú pokutový kop, no píšťalka ruského rozhodcu Latyševa mlčí. Slnko bije Schrojfa do očí a lopta do rúk. Z jeho slávnych rúk mu vypadla a je v sieti. V 78. minúte sme dostali tretí gól. Prehra 1:3 všetkých mrzela. „Brazília vyhrala zaslúžene, no priebehu hry by lepšie zodpovedal jednogólový rozdiel. Gól som síce dal, ale, bohužiaľ, sme prehrali.“ Po Antonínovi Pučovi stal druhým Čechoslovákom, ktorý strelil gól vo finále majstrovstiev sveta. Bude ešte niekto tretí? A tí, ktorí im radili, aby si ani nevybaľovali kufre, oslavovali vicemajstrov sveta, našich zlatých chlapcov, ako národných hrdinov. Cestu z letiska v Ruzyni na Strahov lemovali státisíce nadšených ľudí. „V autobuse sme úmyselne rozbili okná, aby sme ľuďom mohli mávať.“ Jeho mimoriadna forma v Čile neunikla športovým novinárom, od ktorých dostal v ankete France Footballu o najlepšieho futbalistu Európy najviac hlasov. „To nemôže byť pravda, tomu neverím,“  vravel do telefónu redaktorovi Františkovi Steinerovi, ktorý mu oznamoval z Paríža, že získal Zlatú loptu. „Pochyboval som, či to je pravda, pretože dovtedy sa tejto pocty nedostalo žiadnemu futbalistovi zo socialistických krajín, predsa len pohľad Západu na východnú Európu nebol veľmi priateľský. O to viac som si uvedomil, aké šťastie som mal, že som žil a hral s generáciou hráčov, ktorá sa nezmazateľne zapísala do histórie československého futbalu. To ocenenie patrí celej našej futbalovej generácii.“ Generál futbalových ihrísk, ako ho vtedy nazval anglický denník The Times, si prevzal Zlatú loptu tri mesiace po slávnostnom vyhlásení ako 32-ročný, 13. marca 1963, pred odvetným štvrťfinálovým stretnutím Európskeho pohára majstrov Dukla Praha – Benfica Lisabon. Svet potrebuje umelcov. On patrí k nim. Ukázal, v čom je umenie futbalu. Československý Pelé, Eusébio, Charlton… Svetová legenda.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova