Jozef Čapkovič

Jozef Čapkovič sa narodil 11. januára 1948 v Bratislave ako prvý z dvojčiat. S o minútku mladším Jánom hrali za žiakov a ligový dorast ČH Bratislava, ako devätnásťroční prestúpili do Slovana a o dva roky získali prestížny Pohár víťazov pohárov, ďalej tri ligové tituly (1970, 1974, 1975), dva razy Československý pohár (1968, 1974), päťkrát Slovenský pohár. Stal sa majstrom Európy (1976). Reprezentoval v šestnástich medzištátnych stretnutiach, belasý dres Slovana obliekal dvanásť rokov v 265 ligových zápasoch (tri razy nastúpil za Duklu Praha) a strelil 25 gólov. (Ján odohral 20 medzištátnych stretnutí a strelil šesť gólov, hral na majstrovstvách sveta v Mexiku, je najlepším strelcom histórie Slovana so sto gólmi v 286 stretnutiach, ktoré odohral za desať rokov). Obidvaja zmaturovali na elektrotechnickej priemyslovke v Bratislave a v roku 1977 promovali na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Jozef pracoval dve desaťročia ako hlavný inšpektor práce v Bratislave. Z prvého manželstva má dve deti, Jarmilu (43) a Jozefa (37).

Čo vám utkvelo v pamäti z vášho prvého tréningu v Slovane po prestupe z dorastu Červenej hviezdy v lete roku 1967?

„Najviac to, že na tréningu bolo asi dva a pol tisíc ľudí a prišli nielen z Bratislavy.“

Čo bolo pre vás najväčšou motiváciou vo futbale?

„Nesklamať fanúšikov. Nemôžem povedať, že som s obľubou trénoval, ale zápas by som hral každý deň a nechal v ňom dušu. Hral som naozaj rád a vždy som sa ohromne tešil, keď nám ľudia tlieskali.“

Čím to, že na vás nikto nemohol povedať, že ste nejaký zápas odflákli?

„Možno si to niekto ani neuvedomuje, ale robiť radosť druhým, je tá najväčšia radosť. Jasné, že nám všetky zápasy nevyšli, ale najdôležitejšia je vždy snaha. Som víťazný ty, či hrám futbal, stolný tenis alebo karty – vždy chcem vyhrať. Manželka mi často pripomína, že neviem prehrávať a keď sa mi nedarí, som až jedovitý. Vie, že človko nemôže so mnou hrať, lebo by som figúrky rozmetal… Vážim si, že keď zbadá, aký som nervózny, radšej to nechá tak.“

Váš spoluhráč z reprezentácie Zdenek Nehoda pri tridsaťročnom jubileu od titulu majstrov Európy povedal, že vám by pasoval anglický futbal. Súhlasíte?

„Nie. Anglická liga sedí Škrtelovi, ktorý je na rozdiel odo mňa viac silový, ako rýchlostný typ.“

Kde by ste túžili hrať vy?

„V Španielsku alebo v Taliansku. Mojím snom bola Barcelona alebo Real, ale vtedy sa nedalo… Keď som hral za dvadsaťjednotku na turnaji v Toulone a vyhlásili ma za najlepšieho hráča, prišli za mnou nejakí ľudia, už presne neviem, či z AC Miláno alebo zo Španielska a opýtali sa ma, či nezostanem. Vtedy sa dalo len emigrovať a to som nechcel.“

Keď ste so Slovanom získali Pohár víťazov pohárov, mali ste dvadsaťjeden rokov. Keby oslavy po víťazstve prebiehali po vzore hokejového Stanleyho pohára aj v kruhu rodiny a priateľov, čo by ste z ušatého pohára najradšej jedli?

„Mama by nám určite pripravila pečenú kačicu s knedľou a kapustou. Toto jedlo s bratom zbožňujeme.“

Slovan mal fanúšikov aj medzi hercami. Kto z nich bol vašou krvnou skupinou?

„Takých bolo veľa – Zvarík, Dibarbora, Jarjabek, hoci boli starší od nás, s Vladom Černým sme kamaráti 40 rokov, skvelý človek.“

Ktorá futbalová túžba sa vám nesplnila?

„Hrať na majstrovstvách sveta. Vlastne z polovice sa naplnila, lebo na majstrovstvách sveta v Mexiku hral brat Jano. A on je vďaka mne polovičný majster Európy.“

Zranenia…

„Mal som štyrikrát zlomený nos, lícnu kosť a spánkovú kosť, keď ma v zápase v Škótsku udrel Jordan lakťom. Chýbalo pol centimetra a mohlo dôjsť k najhoršiemu. Noviny napísali, že to bolo druhé najťažšie zranenie po Rudolfovi Kučerovi. Keď sa to dozvedela mama, plakala. Keď ma počula v telefóne, čudovala sa, že môžem rozprávať. Upokojil som ju, ja môžem, ja môžem všetko… Keďže v Škótsku som hral za národné mužstvo ako vojak Dukly Praha v civile, nebol som poistený a nedostal som žiadne odškodné. Päť mesiacov som ležal v Prahe na ošetrovni, no okrem Ivana Bilského a zopár ďalších hráčov Dukly ma nikto neprišiel za ten čas navštíviť.“

V Slovane ste boli známy kanadskými žartíkmi. Čo vás k tomu viedlo?

„Futbal je príliš vážna súčasť života, ale musí byť okolo neho aj veselo. Hráte dôležitý zápas, všetci sú vážni, nervózni, v napätí a ja som cítil, že voľačo musím vyviesť, aby sme sa upokojili.“

Dokázali ste si vystreliť aj zo seba?

„Mne to bolo jedno. Každú chvíľu som si strieľali aj zo mňa, zvlášť keď som sa ponáhľal a nedával som pozor. A potom sa celé mužstvo rehotalo, ale tak to má byť.“

Kto zo spoluhráčov bol pre vás vďačným objektom pre žarty?

„Belinko Masný, kým sa nerozhýbal, na všetko naletel.“

A tréner Vičan?

„Miško bol zlatý človek, vedel prijať každý žart. Na zájazde v Maroku som kúpil na trhu desať ampuliek kýchacieho prášku a počas recepciu na našom veľvyslanectve som mu nepozorovane rozprášil dve fľaštičky na sako, keď sa rozprával s veľvyslancom a jedol obložený chlebíček. Len čo som sa vzdialil, rozkýchal sa a celá obloha – vajíčko, šunka, rajčiny mu zostali na saku… A už som ho počul: Kde je ten Nosek? Trénerko, tu som – vzadu… Zostal prekvapený – Ty si to nebol?“

Rozveselili ste aj spoluhráčov v robote, na Inšpektoráte bezpečnosti práce?

„Pravdaže. Keď mi moji bývalí kolegovia nedávno gratulovali, vraveli: zostaň taký, aký si bol – veselý. A generálny riaditeľ dodal, že im chýba moja dobrá nálada.“

Keď ste sa znovu narodili…

„Cestou domov zo stretnutia slovenského a českého Inšpektorátu bezpečnosti práce, ktoré bývali každoročne raz na Slovensku, raz v Česku, sme vyleteli z cesty, niekoľkokrát sme sa otočili, tridsať metrov sme leteli vzduchom, dopadli sme a začali sme sa krútiť – od začiatku až po koniec policajti namerali 189 metrov. Auto šlo do šrotu, nám piatim sa v ňom, našťastie, nič vážne nestalo, ja som mal iba drobné odreniny, pomliaždeniny a natrhnuté ucho. Lekári mi povedali, že som sa rozprával sám so sebou, prežil som klinickú smrť, volal som na brata Jána – ty si ma prišiel zachrániť, ty si mi otvoril dvere, pritom som videl sám seba…“

Ako vám slúži zdravie?

„Primerane veku. Nesťažujem si. Keby som nemal nadváhu, ani bedrové kĺby by ma tak neboleli. Srdiečko sa po dvoch infarktoch, ktoré som dostal v robote, upokojilo. Beriem lieky, chodím na kontroly a výsledky mám, zaklopem si, dobré.“

Čo poviete na to, že vo fitnescentrách sa stali módou medicinbaly?

„Aby som tam začal chodiť. Medicinbal som mal na tréningoch najradšej, kým ostaní potili krv, ja som sa na ňom gúľal a slúži mi na rehabilitáciu platničiek. Jana to hnevalo, Mišovi Vičanovi vravel, nech aj ja hádžem, behám, skáčem a nech sa tu nevyškieram. A tréner ma poslal radšej do kabíny – choď sa okúpať, pomasírovať a nevyrušuj chalanov.“

Ako vám ubieha čas na dôchodku?

„Keď som pracoval, tak som si vedel utvoriť čas pre seba, no teraz to nedokážem. Raz treba urobiť to, potom niečo iné. So ženou a neterkou chodím na prechádzky. Naučil som ju bicyklovať a už si trúfa jazdiť po schodoch. Teším sa, keď sa spolu pôjdeme bicyklovať aj na hrádzu. S bráchom sa chystáme na rybačku a raz do týždňa ideme spolu s kamarátmi na pivo.“

Komu by ste dopriali titul v našej lige, v Lige majstrov a titul majstra sveta?

„Najlepšiemu. Preto nemám rád, keď sa ovplyvňujú zápasy a kupujú sa výsledky.“

Stretli ste sa s tým ako hráč?

„Raz prišla Slavia kúpiť zápas, povedal som to trénerovi Venglošovi, že boli u nás v byte a vyhodil som ich Určite išli aj za niekým iným, len ten sa nepriznal. My sme však vedeli, kto v tom bol. Vyhrali sme 2:0, Jano dal obidva góly.“

Vďaka svojej rýchlosti a predvídavosti ste ani raz nedostali žltú kartu, no pre urážku rozhodcu Pařízka ste nedohrali zápas v Plzni. Spomínate si?

„Bol jednoznačne kúpený. To vylúčenie ma bolelo viac, ako všetky zranenia dokopy.“

Ako by ste sa porovnali s bratom?

„Nemám takú ľavú nohu, ako Janek, a brácho nemá takú pravačku, ako ja. Vždy mi závidel supervitálnu kapacitu pľúc. On bol jemnejší hráč, niekto by povedal, že fajnovejší, no keď šlo do tuhého, zabojoval, všetka česť. Keby som si mal vybrať spoluhráča do mužstva, tak Jana si vyberiem vždy. On nevie variť a ja uvarím všetko, považujem sa za naturalizovaného kuchára. Vzťah k vareniu som zdedil po mame. Ja mám druhú ženu a Janek stále tú istú. On má troch vnukov a ja dvoch, vlastne troch, keďže syn mojej terajšej ženy sa pred mesiacom po narodení chlapčeka opýtal, či ma môže volať dedo.“

Váš brat je laureátom Ceny fair play Ivana Chodáka za úspešnú a príkladnú činnosť ako hráč. Aj vy ste vzorne reprezentovali Slovan, slovenský a československý futbal. Čo by znamenala cena Ivana Chodáka pre vás, keby ste ju dostali?

„Vždy som sa snažil hrať fér, nikoho som zákerne nekopol. Neprekážalo mi, keď v Trnave na nás hučali, lebo Slovan neznášali. Fandili svojim a tak to má byť. Kvôli obecenstvu som najradšej hrával v Trnave, pred plným štadiónom, aj na Sparte som hrával rád. V tých časoch fanúšikovia viac uznávali súpera ako dnes, po zápase sme s nimi nikdy nemali problémy.“

Aký je váš vzťah  súčasnému Slovanu?

„Stále mu fandím a prvé, čo ma v médiách zaujíma je, ako hral Slovan – futbal, hokej či basketbal. Lebo Slovan je Slovan.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova