Karol Dobiaš

V prestížnej ankete Futbalista 20. storočia na Slovensku obsadil tretie miesto za Popluhárom a Adamcom. „Pre mňa bolo cťou, že som skončil tretí. Bol to dôkaz, že ľudia si ma vážili.“ Hoci sa narodil 18. decembra 1947 v Trnave, s futbalom začínal v Handlovej, kde jeho otec pôsobil ako vychovávateľ na baníckom učilišti. Do tamojšieho Baníka sa išiel prihlásiť sám. „Tréner Michal Benedikovič, bývalý hráč Slovana, sa ma opýtal, koľko mám rokov. Zaklamal som a povedal som, že dvanásť, hoci som mal menej. Zobral ma a dnes neviem, či vedel, alebo tušil, že si vymýšľam. Raz si však tréner zavolal otca a spýtal sa ho, či nemám tých dvanásť rokov nejako dlho…“ V pätnástich prišiel späť do Trnavy, v osemnástich už bol súčasťou silného Spartaka. Začínal ako útočník či pravé krídlo, tréner Anton Malatinský ho prerobil na ofenzívneho krajného beka. Prvý zápas za A-mužstvo Spartaka odohral v júni 1966 proti talianskemu klubu Pro Vercelli. Trnavčania v priateľskom stretnutí vyhrali pohodlne 8:1, nováčik centroval na dva góly. V júli 1966 sa zúčastnil na zájazde Spartaka v Nórsku, po ktorom bol definitívnou súčasťou A-mužstva. Akurát ukončil učňovku a získal čerstvý výučný list zvárača, avšak vedel, že sa bude živiť tým, čo od detstva miloval. Futbalom. Spoluhráči sa na jeho postave zabávali, celkovo taký skaderuka-skadenoha. Ale na svojej strane okamžite robil vietor. Motorová myš. Dopredu bol platný, dozadu cez neho nič neprešlo. Bol rýchly, neúnavný, hral agresívne a ostro ako britva. Útočníci sa z jeho strany radšej sťahovali preč, hoci v prípade Trnavy to bolo ako o daždi a odkvape. „Odišli ste okopaný z pravej strany od Patina Dobiaša na ľavú k Hagarovi a zas ste dostali. Cez stred to tiež nemalo zmysel, tam boli Jarábek a Majerník. Pamätám si, ako som raz v Trnave hral stiahnutý a vypomáhal obrane. Dopredu som radšej nešiel. A tréner ma ešte pochválil, ako som konečne počúvol – stále totiž chcel, aby som pomáhal vzadu,“ spomína Antonín Panenka, dnes takmer nerozlučný priateľ Karola Dobiaša. Ten hral naplno vždy a všade. So Spartakom Trnava sa stal päťnásobným majstrom Československa (1968, 1969, 1971, 1972, 1973) a trojnásobným víťazom Československého pohára (1967, 1971, 1975). Dostal sa s ním do semifinále Európskeho pohára majstrov, kde ho vyradil Cruyffov Ajax. V rokoch 1970 a 1971 zvíťazil v ankete Futbalista roka. V Trnave bol do leta 1977, potom prestúpil do Bohemiansu Praha (1977 až 1980). V Trnave to fanúšikovia prijímali s nevôľou, každý návrat mu osladili. „Bolo to nespravodlivé. Jednak preto, že za Trnavu by som dal život a odrel som za ňu celé roky. V skutočnosti som neodišiel, lebo som to chcel ja, Trnava ma predala. Bez môjho vedomia, doslova poza môj chrbát. Nech si hovorí, kto chce a čo chce, že vraj som mal vysoké finančné nároky…“ hovorí Karol Dobiaš, ktorý bol súčasťou veľkolepých plánov vtedajšieho vedenia „klokanov“. Do klubu mali prísť aj stopér Anton Ondruš a útočník Marián Masný zo Slovana. Z ich transferov nebolo nič, ostalo „len“ pri Dobiašovi, ktorý v drese Bohemiansu strávil tri vydarené roky. V najvyššej súťaži odohral 344 zápasov, za Trnavu 277 a za Bohemians 67, dal v nich 28 gólov, keď v drese Spartaka skóroval 19-krát a za Bohemians deväťkrát. Pokračoval v zahraničí. Záujem oňho mali hlavne v Belgicku, ozvali sa mu až tri kluby – SK Lierse, Cercle Bruggy a SC Lokeren. V rokoch 1980 až 1983 nakoniec pôsobil v Lokerene, s ktorým skončil v lige raz druhý, raz štvrtý, zahral si vo finále Belgického pohára a v troch sezónach aj v Pohári UEFA. Kariéru ukončil v Belgicku v treťoligovom klube FC Hernies Gent (1984). V československej reprezentácii odohral 67 zápasov, dal v nich šesť gólov. Debutoval 3. mája 1967 v priateľskom zápase proti Švajčiarsku (2:1) v Bazileji. Svojho prvého gólu v reprezentácii sa dočkal 26. apríla 1972 v Plzni v zápase proti Luxembursku (6:0), dal ho v 68. minúte z pokutového kopu. Bol účastníkom MS 1970 v Mexiku, kde však tím ČSSR prehral všetky tri zápasy s Brazíliou, Rumunskom i Anglickom. Stal sa držiteľom zlata z ME 1976 v Belehrade, kde ho zaradili aj do najlepšej zostavy podujatia. V semifinále proti Holandsku (3:1 po predĺžení) doplatil na počasie a čerstvú sadu dresov. „Celých 120 minút pršalo a keďže mi z dresu trčalo nejaké umelé vlákno, tak mi pod pazuchou dralo kožu. Až do krvi a mäsa. V zápase som dlho bolesť nevnímal a dohral som ho. Proti Holanďanom sme hrali v stredu. Vo štvrtok a piatok som kvôli tej rane, ktorú mi spôsobovalo vlákno na drese, netrénoval. Mal som tam ranu o veľkosti súčasnej českej päťdesiatkorunáčky. Navyše, hneď na druhý deň ma chytila zimnica. V sobotu ma nejako napichali a donútili trénovať. Vraveli mi, Patino, musíš trochu behať. Bolelo to, keď bola ruka v pohybe, veľmi ma to bolelo. V nedeľu bolo jasné, že finále hrám. Chceli to tréneri a chcel som to aj ja.“ Tradične zaťal zuby a urobil dobre. V reprezentačnom drese dal šesť gólov. Jeden z nich sa vynímal nad všetky ostatné. Takmer legendárny status dosiahol ten, ktorý strelil práve vo finále do siete NSR, priebežné skóre zápasu ním upravoval na 2:0. Bol tam skrátený roh, Beckenbauer to odhlavičkoval a ja, hoci som bol v zápase defenzívny záložník, som podporoval útok. Dostal som sa do ľavej zóny, prebral tú odrazenú loptu a ľavou nohou vystrelil. Bol to zápis hodný Guinessovej knihy rekordov! S výnimkou belehradského finále som nikdy ľavačkou nijaký gól nedal. Mnohí ma podpichovali, že ľavačku mám drevenú, ale ja som vždy tvrdil, že vždy je lepšie mať jednu dobrú nohu než drevené obe… A naraz prišlo finále ME a ja som tou drevenou nohou dal gól! Vtedy však lopta von zo šestnástky letela tak, že inak než ľavačkou sa vystreliť nedalo. A tak som to skúsil. Navyše, zoberte si, že či som bol krajný obranca alebo stredopoliar, hrával som vpravo a do ľavej časti pred šestnástku som sa ani nedostával. Naraz som tam bol!“ Vždy nezabudne zdôrazniť, že Jožo Adamec a Laco Petráš sa uchechtávajú, vraj lopta do bránky ledva doskackala. „Bola to prudká strela, aj na záznamoch je to vidieť.“ Tím ČSSR v riadnom hracom čase víťazstvo neudržal, po 90 minútach bolo na svetelnej tabuli skóre 2:2, rovnako po predĺžení, a tak mohol v penaltovom rozstrele vyniknúť Panenka. A tá rana? Karol Dobiaš sa s ňou trápil ešte tri mesiace, nakoniec pomohla nejaká ichtiolová masť. Po skončení hráčskej kariéry trénoval Hradec Králové (1988 až 1989) a Brno (1990 až 1991), potom Spartu Praha (1993 až 1994), s ktorou sa tešil v roku 1994 zo zisku českého titulu. V ďalšej sezóne bol odvolaný už po dvoch kolách, hoci Sparta mala na konte dve víťazstvá a skóre 6:0 po tom, čo vyhrala v Drnoviciach 4:0 a porazila Benešov 2:0. V sezóne 1995/96 trénoval Spartu Krč, potom roky pracoval ako skaut pre Spartu Praha. V sezóne 2003/04 bol asistentom trénera v Bohemianse Praha. Neskôr sa ešte vrátil do Spartaka Trnava, kde v ére trénera Pavla Hoftycha pôsobil ako konzultant (2011 až 2013), potom si už užíval dôchodok, ale žiadnym kŕmením holubov. Je aktívny, doma neobsedí, stále si ide zakopať a keď sa dostane do švungu, tak žonglovaním pri tzv. koníkoch zahanbí aj o pár desaťročí mladších. Aj posediačky. Býva v Prahe, často chodí na Slovensko, do Trnavy a do Smoleníc, kde má chatu. „A chodím s Tondom Panenkom rozdávať radosť. Tu si ideme zahrať futbal, tam zas tenis, ideme na debatu do školy… Cítim sa dobre a plný života. Teším sa na každé stretnutia s priateľmi.“ Nechýbalo veľa a mohol mať aj medailu z ME 1980. Zúčastnil sa aj na záverečnom sústredení vo Vysokých Tatrách. „Hrali sme prípravný zápas a v jeho priebehu som pocítil bolesť. Nemohol som behať, ukázalo sa, že mám zapálenú achilovku.“ Namiesto na ME tak išiel na operáciu. „Samozrejme, je rozdiel mať, alebo nemať bronzovú medailu z európskeho šampionátu. Ale zdravie bolo prvoradé. Musel som sa dať dokopy, lebo som chcel hrať. Keď som sa dal do poriadku, prestúpil som do Belgicka.“ Jeho posledným zápasom bolo opäť stretnutie proti Švajčiarsku a opäť v Bazileji, kde sa 26. marca 1980 zrodilo víťazstvo Švajčiarov (2:0). V lete 1969 mal o neho veľký záujem slávny Feyenoord Rotterdam. Jeho funkcionári v sprievode sekretára z Holandského futbalového zväzu docestovali aj do Trnavy a ponúkali zaňho 200000 dolárov. Kluby sa dohodli, rovnako aj futbalový zväz, telovýchovné ústredie v Prahe nesúhlasilo. „Dočítal som sa, že s takou ponukou sa československý futbal predtým nikdy nestretol. Štartovala normalizácia, prestup do zahraničia, ešte k tomu západného, sa bral pomaly ako hriech. Vedenie telovýchovy to stoplo, vraj som mladý. Pritom to už bolo dohodnuté, ešte aj to, koľko dostane zväz, koľko Spartak Trnava a koľko ja. Stotisíc malo ísť na zväz, 80000 pre klub, zvyšok pre mňa. Ale stoplo sa to.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova