Ladislav Jurkemik

Chlapec z Jacoviec sa vrátil zo školy, pomohol mame na roli a pri potoku hral futbal. „Čo inšie sme mohli na dedine robiť… Chodili sme do školy, v nedeľu do kostola, z kostola do krčmy na kofolu a popoludní na futbal, ktorý bol, je a bude najlacnejší šport. Mama mi kúpila kopačky za 25 korún, čo bol veľký peniaz a otec mi doniesol so služobnej cesty z Bratislavy loptu. Gumenú, vtedy iné neboli. Za tri minúty som ju rozbil, lebo som kopol do kurína a z dosiek trčali klince.“ Keď hralo Československo na MS 1962 v Čile, mal deväť rokov. „Televízor sme nemali, počúvali sme rozhlas. A góly sme videli v žurnále v kine, kde sa premietalo raz za týždeň.“ Keď ho vybrali do žiackeho mužstva Topoľčian, šliapal na tréning na bicykli osem kilometrov. A takisto naspäť. Keď dostal defekt… „Išiel pešo. Peňazí na autobus nebolo. Keď sme sa vrátili zo zápasu o jedenástej v noci, nikto sa nestaral, či ťa niekto odvezie. Do Tovarníkov som išiel tri kilometre spolu s Mirom Gerhártom, zvyšok sám.“ Začal ako pravé krídlo, potom v zálohe a odtiaľ prešiel na stopéra. Na tomto poste hral ako 17-ročný za mužov divíziu. Šikovného obrancu s mimoriadnou predvídavosťou a tvrdou strelou si vyhliadol v roku 1971 tréner Interu Jozef Marko a žlto-čierny dres obliekal do roku 1984. „Mojím vzorom bol Beckenbauer, inteligentný, technický hráč s dobrou prihrávkou. Snažil som sa ho kopírovať.“ V mužstve majstrov Európy v roku 1976 patril k najmladším, o štyri roky jeho gól v zápase o bronz s Talianskom obletel celý svet, o ďalšie dva roky sa radoval z postup na majstrovstvá sveta, kam sa československé mužstvo kvalifikovalo po dvanástich rokoch. „Pre našu generáciu to bol veľký úspech. Nielen ja, ale aj všetci očakávali, že tam dosiahneme viac. Postup zo skupiny bral každý ako samozrejmosť.“ Náročná ligová súťaž sa skončila začiatkom júna a o tri dni nasledovalo tradičné sústredenie vo Vysokých Tatrách, ktoré sa osvedčilo v príprave na ME 1976 i ME 1980. „Bola to dobrá vec, lenže predtým sme mali viac času na aklimatizáciu. V súčasnosti je to už iné, UEFA a FIFA nariadili, že domáce súťaže sa musia skončiť v polovici mája a hotovo. Tréner Vengloš neskôr priznal, že času na aklimatizáciu bolo málo a na to sme doplatili. Stačilo začať prípravu o týždeň skôr, pretože keď prídeš s vysokohorského prostredia, chvíľu sa tu cítiš dobre, no potom príde útlm. V Španielsku sme začali hrať uvoľnene až v treťom zápase.“ Stretnutia našej skupiny s Kuvajtom, Anglickom a Francúzskom sa hrali vo Valladolide a v Bilbau. „Spočiatku sme bývali v motoreste asi 30 kilometrov od Valladolidu. Patril len nám, nikto sa tam pre prísne bezpečnostné opatrenia pre teroristickou organizáciou ETA nesmel zastaviť. Z hotela sme sa nemohli pohnúť, strážili nás siedmi, špeciálne vycvičení vojaci na Taiwane, jeden z nich nám ukázal jazvu od mačety od ramena cez celú hruď. Na prechádzku sme chodili sto metrov doľava alebo doprava, na tréning sme nemohli ísť skôr, kým vojaci neobsadili všetky mosty pozdĺž cesty. Siedmi vojaci cestovali s nami v autobuse, dve autá protiteroristického komanda pred nami a dve za nami. V Bilbau sme sa presťahovali do internátu v horskom prostredí. To ste mali vidieť, ako policajti jazdili na desiatich motorkách po lese deň-noc s puškami zastrčenými v puzdre a prehodenými cez plece. Ako futbalisti sme zo šampionátu nemali nič, poznali sme len hotel a štadión. Chytala nás ponorková nemoc, aj karty nás prestali baviť. Keď sme sa chceli ísť rozptýliť do obchodného domu, vojaci ho museli celý obsadiť.“ K remíze 1:1 s Kuvajtom: „Hlava chcela, ale nohy nevládali. Boli sme akoby zviazaní. Dobre, môžeme dostať hlúpy gól, to sa stáva, ale my sme nič nehrali, skórovali sme akurát z jedenástky. Mužstvo bolo sebavedomé, ale čo z toho, keď chýbal pohyb, uvoľnenosť, ľahkosť, hrali sme bez života.“ Po prehre s Anglickom potrebovalo československé mužstvo na postup zo skupiny vyhrať nad Francúzskom… „Vtedy nám zvýšili prémie za víťazstvo, za môjho pôsobenia sa tak stalo prvý krát. Deň pred zápasom prišiel k nám do izby, ktorú sme mali s Jozefom Barmošom pán Vengloš a povedal nám, že budeme hrať. Na druhý deň som v zostave nebol, zrejme zaúradovala vyššia moc z Prahy.“ Kapitán Francúzov Michel Platini pred zápasom verejne kritizoval atmosféru v ich tíme, zlú krv robia nespokojní náhradníci. Vo svojej autobiografii Hral som, ako som žil, spomína, že v tomto stretnutí sa zranil… „Rosťo Vojáček bol síce tvrdý obranca, kde šliapol, tam tráva nerástla, ale nehral s úmyslom niekoho zraniť. Napokon Platini zápas dohral, nestriedali ho. A či ja mám ja nadávať na Santillanu, ktorý mi v Španielsku rozbil kopačkou čelo a dodnes tam mám jazvu?! Po MS spadla najväčšia vlna kritiky na trénera Jozefa Vengloša. „Funkcionári zväzu boli po predchádzajúcich úspechoch na majstrovstvách Európy namaškrtení na ďalšie, no smutné je, že tento neúspech zvalili na trénera. Navyše, niektorí novinári mu vyčítali, že zobral zranených hráčov a vytiahli aj rozbroje medzi Slovákmi a Čechmi. Zodpovedne môžem povedať, že žiadne neboli. Za zlatú a bronzovú medailu z majstrovstiev Európy sme dostali desaťtisíc korún. Pre mňa reprezentácia znamenala to, že každú zimu som bol v Južnej Amerike a každý mesiac v zahraničí.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova