Pavol Kováč

Vnímali ste zápas so Senicou inak, keďže ste sa v ňom mali stať najstarším hráčom, ktorý nastúpil v samostatnej slovenskej súťaži?

„Vôbec som to neriešil. Štatistiky vôbec nesledujem, nechávam to skôr na novinárov. Pravdu povediac, ani som nevedel, kedy prekonám túto métu. Počas reprezentačnej prestávky som naplno trénoval a so spoluhráčmi sme mali jediný cieľ, a to konečne prerušiť nepríjemnú päťzápasovú sériu bez víťazstva, čo sa nám nepodarilo.“

Čo ste si povedali po záverečnom hvizde?

„Bol som plný emócií. Hralo sa na ťažkom teréne, pred bránkami bolo rušno, padli štyri góly a počas zápasu ma ošetrovali, ale nešlo o nič vážne. Keď ste mi pripomenuli, že som najstarší hráč, ktorý nastúpil v ére samostatnosti, tak sa mi v rýchlosti premietla kariéra a vnútorne som sa potešil, že aj v 43 rokoch som súčasť najvyššej súťaže.“

Duel so Záhorákmi sledovalo málo divákov a bolo počuť každé slovo. Počuli sme na vás uznanlivé slová, ale aj kritiku. Aj preto ste prichádzali do kabíny nahnevaný?

„V prvom rade ma mrzel nerozhodný výsledok. Hostili sme súpera so záchranárskymi starosťami, ktorý sa však predviedol v dobrom svetle, napriek tomu sme mali duel zvládnuť lepšie. Diváci? V nadstavbe o záchranu potrebujeme každý hlas. Pozitívny, ktorý nás povzbudí a vyhecuje k lepšiemu výkonu. Je ľahké kritizovať, ale oveľa náročnejšie podporiť, čo by bolo super a potrebovali by sme to oveľa viac.“

Povedali ste si, potiahnem túto sezónu a uvidím, ako ďalej?

„Tak ďaleko sa nepozerám. Najdôležitejšie je, aby sme spoločnými silami pre ViOn zachránili ligu a fanúšikovia chodili do Zlatých Moraviec aj v ďalšej sezóne na najvyššiu súťaž. Pre mňa je dôležité, že ma obchádzajú vážnejšie zranenia. Tie drobné, niekoľkodňové, nie sú zásadné.“

Nastupujete pravidelne, ste opora tímu. Aký je váš recept na brankársku dlhovekosť?

„Vychádzam z toho, čo mi vštepovali moji rodičia, ktorým som vďačný za veľa. Zodpovednosť a pracovitosť. Robím futbal naplno a seriózne. Rodina je u mňa na prvom mieste. Mojou oporou je manželka Patrícia, radosť nám robia dve dcéry. Doma mám babinec, ktorý mi vytvára pohodu, čo sa pozitívne prejavuje v mojej kariére.“

Aj u vás platilo, že otec bol vaším prvým trénerom?

„Otec Vojtech bol človek s veľkým Č. Môj psychológ, tréner, kamarát, bútľavá vŕba, kritik i fanúšik. Vážil som si ho, dal mi veľa do života. Pred pár rokmi prehral boj so zákernou chorobou.“

Okúsili ste súťaže v troch krajinách, trénoval vás Zico či Valverde a získali ste tituly s Olympiakosom a Slovanom. Zažili ste dosť. Platili ste počas svojej kariéry aj nejaké pokuty?

„No, častejšie policajtom pri kontrole na cestách ako v kluboch. Nikdy sa mi nestalo, že som došiel neskoro na tréning či zraz. Mám pocit, že som raz platil pokutu za pár kilogramov navyše, ktoré som si priniesol do prípravy.“

S úsmevom vravievate, že celú kariéru bojujete s váhou. Darí sa vám to?

„Som ten typ, ktorý do seba niečo nahádže a váha ide nahor. Preto sa zbytočne neprejedám, nezaťažujem žalúdok vo večerných hodinách.“

Čo by ste robili, ak by ste neboli pri futbale?

„Mám výborného kamaráta, ktorý sa venuje realitám, stavia chaty. On je stavbár, ja stolár. Určite by som bol jeho pravá ruka a som presvedčený, že v biznise by sa nám darilo. Prehováral ma, ale statočne odolávam.“

Pričuchnete však ešte vo voľnom čase k spomínanej stolárčine?

„Nie je na to priestor. Ale pochválim sa, moje výrobky boli na výstave. Vyrábal som nábytok, ktorý je v kaštieli vo Veľkých Uherciach.“

Mali ste niekedy plné zuby futbalu a zahodili ste rukavice niekam do kúta?

„Boli aj také chvíle, ale veľmi rýchlo som negatívne myšlienky vypustil z hlavy. Futbal som vždy miloval a po rodine je mojou druhou láskou.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova