Diego Simeone

Na ihrisku vynikal schopnosťou čistým spôsobom odobrať protihráčovi loptu a následne založiť ofenzívnu akciu. Zdobila ho taktická disciplína, nasadenie, chuť vyhrávať. V najťažších zápasoch dokázal vystupňovať svoj výkon. Svoj talent rozvíjal vo Veleze Sarsfield, kde aj v roku 1987 odohral prvý profesionálny zápas. V 76 zápasoch dosiahol 14 presných zásahov. Začiatky prvého legionárčenia mu pokazili zostup jeho zamestnávateľa do nižšej súťaže. Hoci bojoval ako lev o návrat, nestretol sa s pochopením spoluhráčov. Po 55 zápasoch odohraných za Pisu posilnil Sevillu. V rokoch 1992 až 1994 tu absolvoval s 12-gólovou bilanciou 64 duelov. Prvé trofeje, ligu i národný pohár, vybojoval v Atleticu Madrid, v ročníku 1995/96. Postupne sa dostával na úroveň svojich vzorov, ktorými boli Brazílčan Falcao a Lothar Matthäus. V roku 1997 sa vrátil do Talianska. Bol súčasťou partie okolo hviezdneho Ronalda, ktorá vybojovala Pohár UEFA 1997/98, v 58 ligových zápasoch za Inter Miláno dokázal nastrieľať 11 gólov. Sven-Gӧran Eriksson staval v Laziu na argentínskych futbalistoch, keď tam prestupoval, v kádri figurovali aj Nestor Sensini, Matias Almeyda, Hernan Crespo a Juan Sebastian Veron. Už pred jeho príchodom bolo mužstvo veľmi blízko k ligovému triumfu, podarilo sa to však až v ročníku 1999/00, v ktorom klub vybojoval aj Pohár. V 90 ligových zápasoch dosiahol 15 gólov, 32-krát hral v pohárovej Európe. Defenzívny stredopoliar končil v Európe v Atleticu Madrid. Prvé zo 106 vystúpení v reprezentácii zaznamenal v roku 1988, ešte počas pôsobenia vo Veleze Sarsfield. Jedenásťkrát skóroval. Bol súčasťou víťazných tímov na kontinentálnych šampionátoch v rokoch 1991 a 1993. V Atlante v roku 1996 na olympiáde vybojoval striebro. Zúčastnil sa na MS v rokoch 1994, 1998 a 2002. V roku 1992 uspel na Pohári konfederácií FIFA. Najviac ho motivovali súboje s Angličanom Davidom Beckhamom.

Štyridsaťročný rodák z Buenos Aires vyznáva pri trénovaní zásadu vyváženej ofenzívy a defenzívy. Zakladá si na ľudskom prístupe k hráčom. Málokedy ho niečo rozruší, patrí k disciplinovaným koučom, emócie nenecháva na ihrisku. Sedemnásteho februára 2006 absolvoval za Racing Buenos Aires posledný zápas a ihneď sa stal šéfom realizačného tímu. Nezačal najlepšie, no neskôr dosahoval slušné výsledky, prišla však zmena na poste prezidenta klubu a ten chcel na lavičke Reinalda Merla. Osemnásteho mája 2006 prebral Estudiantes La Plata, mužstvo priviedol po 23 rokoch na ligový trón. Zožal množstvo pochvál, v prestížnych médiách, aj z radov bývalých argentínskych reprezentantov. V River Plate nahradil vo funkcii trénera Daniela Passarellu. Podpísal ročný kontrakt, začal 3. januára 2008. Ustál vyradenie z Copa Libertadores, hoci v súboji so San Lorenzom v druhom kole boli jeho zverenci favoritom, povesť si napravil víťazstvom v Clausure. Potom zažil horšie obdobie, po jedenásťzápasovej ligovej sérii bez víťazstva a vyradení z Copa Sudamericana požiadal o predčasné ukončenie pôsobenia. Zaknihoval 20 výhier, 12 remíz a 12 prehier. V rodnej krajine viedol aj San Lorenzo, s bilanciou 21-9-18. Počas prvej zastávky v zahraničí vydržal na lavičke Catanie iba 18 zápasov, na krátku dobu sa vrátil do rodnej krajiny, opäť kormidloval Racing Club, aby 23. decembra 2011 prebral Atletico Madrid. Predchádzajúcemu koučovi Gregoriovi Manzanovi bola osudná prehra s Albacete v pohárovom zápase. Dosiahol tu 60-percentnú úspešnosť, z 375 duelov dokázal vyhrať 231-krát. V ročníku 2011/12 vybojoval Európsku ligu, v sezónach 2013/14 a 2015/16 sa dostal do finále Ligy majstrov. Z ligového prvenstva sa tešil v edícii 2013/14, národný pohár dvíhal nad hlavu v sezóne 2012/13.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova