Giorgio Chiellini

Tridsaťtriročný rodák z Pisy dostal prvú pozvánku do od Marcella Lippiho v novembri 2004, prakticky odvtedy je jej pevnou súčasťou. Už predtým reprezentoval svoju rodnú krajinu v juniorských kategóriách. V roku 2003 vyhral ME devätnásťročných. Na olympiáde v roku 2004 sa pričinil o tretie miesto. V roku 2006 si už ako stabilný člen talianskeho A-mužstva nenechal ujsť možnosť štartovať na európskom šampionáte hráčov do 21 rokov, bol kapitánom mužstva. V tejto vekovej kategórii mal bilanciu 26 vystúpení a 6 gólov. Prvý zápis do streleckej listiny za Taliansko dosiahol 21. novembra 2007 v zápase proti Faerským ostrovom v kvalifikácii ME 2008. Pred turnajom, ktorý sa uskutočnil v Rakúsku a vo Švajčiarsku, mu pomohlo zranenie Fabia Cannavara. V prvom vystúpení, v ktorom Taliani prehrali rozdielom triedy s Holandskom, sedel iba na lavičke náhradníkov. Táto blamáž ho postavila na nohy, v ďalšom priebehu turnaja vytvoril neprekonateľnú stopérsku dvojicu s Christianom Panuccim. Blysol sa vo štvrťfinále so Španielskom, Taliani ani v 120 minútach nedostali gól, pričom v životnej forme vtedy hrali ako Fernando Torres, tak aj David Villa, no v streľbe z pokutových kopov mali predsa len presnejšiu mušku zverenci Luisa Aragonesa. V kvalifikácii MS 2010 sa o jeho mieste v základnej zostave vôbec nepochybovalo. Na Pohári konfederácií FIFA 2009 odohral všetky tri vystúpenia, absolvoval kompletnú minutáž. Na neúspešnom svetovom šampionáte v Juhoafrickej republike, kde si Taliansko nepripísalo na konto ani jediné víťazstvo, hral v strede obrany s Fabiom Cannavarom. Aj podľa Cesare Prandelliho patril do úvodnej jedenástky. Patril k najväčším oporám tímu, ktorý na ME 2012 vybojoval druhé miesto. Prvýkrát taliansku reprezentáciu viedol z pozície kapitána 14. novembra 2012 v prípravnom meraní síl s Francúzskom. V roku 2013 sa opäť predstavil na Pohári konfederácií FIFA. Cenný gól dosiahol v stretnutí kvalifikácie MS pri víťazstve 2:1 s Českom. Už v novembri 2015 prekonal v počte vystúpení legendy talianskeho futbalu ako sú Franco Baresi, Giuseppe Bergomi či Marco Tardelli. Na ME 2016 sa predviedol vo vrcholovej forme, zažiaril najmä v stretnutiach s Belgickom a Švédskom, v pamätnom zápase so Španielskom prispel k postupu streleným gólom. Reprezentoval 92-krát.

Na klubovej úrovni robil prvé kroky v profesionálnom futbale v Livorne. V ročníku 2000/01 absolvoval v tretej najvyššej súťaži tri duely, v ďalšej sezóne sa dostal na hraciu plochu v piatich prípadoch. V júni 2003 sa stal súčasťou hráčskej rošády, jeho zamestnávateľ ho vymenil do AS Rím za brankára Marca Ameliu. Čoskoro sa vrátil do Livorna na hosťovania a pomohol tímu k postupu do druhej ligy. V ročníku 2003/04 si vybojoval výkonmi na ihrisku isté miesto v základnej zostave, absolvoval 41 vystúpení v druhej najvyššej talianskej súťaži, potom opäť menil dres, stal sa hráčom Florencie. Príchod do Serie A zvládol na výbornú, na pozícii ľavého beka absolvoval 42 majstrovských stretnutí, trikrát sa v nich presadil strelecky. Po excelentnom začiatku v talianskej najvyššej súťaži ho angažoval Juventus Turín. Fabio Capello ho v prvej sezóne poslal na ihrisko 23-krát, z toho 17-krát v lige. Juventus v ročníku 2005/06 vybojoval majstrovský titul, ktorý mu neskôr po zistení korupcie anulovali. V druhej najvyššej súťaži prešiel na stopérsky post, kde nastupovali po jeho boku Nicola Legrottaglie, Jean-Allan Boumsong a Robert Kovač. Obrana vtedy fungovala znamenite, v 42 zápasoch bola prekonaná len 30-krát. Juventus sa zaslúžene tešil z návratu medzi ligovú elitu. Ročník 2007/08 začínal opäť ako ľavý obranca, no po zraneniach Jorgeho Andradeho a Domenica Criscita sa vrátil do stredu defenzívnej formácie, kde s Nicolom Legrottagliom sformoval skvele fungujúcu dvojicu. Blysol sa najmä v zápasom s Interom Miláno, kde s prehľadom ustrážil Zlatana Ibrahimoviča. Dvanásteho októbra 2006 predĺžil spoluprácu s klubom do roku 2011. Dvakrát sa do listiny strelcov zapísal 27. apríla 2008 pri víťazstve 5:2 s Laziom Rím. V ročníku 2008/09 bola naďalej prvou voľbou trénera na stopérske posty dvojica Nicola Legrottaglie, Giorgio Chiellini. Z prvého presného zásahu v pohárovej Európe sa tešil 13. augusta 2008 v zápase s Artmediou Petržalka. V roku 2008 ho vyhodnotili za najlepšieho obrancu talianskej najvyššej súťaže. Jeho hodnota pre mužstvo sa ukázalo po zranení, ktoré utrpel 6. marca 2010, jeho zamestnávateľ vtedy zaznamenal sériu zlých výsledkov. Finančne si výrazne polepšil 23. novembra 2010, keď sa dohodol na novej zmluve, podľa ktorej mal zotrvať v Turíne ďalších päť sezón. Zohrávať sa s Leonardom Bonuccim a Andreom Barzaglim sa začal na začiatku sezóny 2010/11, z výsledkov tejto spolupráce Juventus profituje dodnes. Keď mužstvo prevzal Antonio Conte, vrátil sa opäť na ľavú stranu defenzívnej formácie, v prvej polovici ligovej edície 2011/12 si Paolo de Ceglie prakticky nezahral, ohrieval iba lavičku náhradníkov. Potom prešiel Juventus na systém s troma obrancami, boli nimi Leonardo Bonucci, Andrea Barzagli a Giorgio Chiellini. „Stará dáma“ odvtedy neskončila inak ako na prvom mieste ligovej tabuľky. Jubilejné 250. vystúpenie v turínskom veľkoklube absolvoval 22. septembra 2012 pri domácom víťazstve s Chievom. Potom čo 6. októbra 2013 strelil rozhodujúci gól v zápase s AC Miláno (3:2), predĺžil zmluvu o štyri roky. Za Juventus odohral 300. duel pri víťazstve s AS Rím, zápas sa odohral 5. januára 2014. Finálový zápas Ligy majstrov 2014/15 s Barcelonou musel vynechať pre zranenie. V najvyššej súťaži absolvoval 300. zápas 28. apríla 2017 pri remíze 2:2 s Atalantou Bergamo.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova