Ján Ďurica

Deviaty júl 2004 si navždy zapamätá. Tréner Dušan Galis mu doprial reprezentačný debut na turnaji Kirin Cup v Japonsku v súboji proti domácemu výberu. Dunajskostredský rodák mal vtedy 22 rokov a bol hráč Artmedie Petržalka. Nastúpil na ľavej strane obrany, v strede defenzívy bol jeho klubový spoluhráč Balázs Borbély spolu s ďalším debutantom v najcennejšom drese: 19-ročným Martinom Škrtelom. „Pamätám si to ako dnes, hrali sme v Hirošime. Vtedy som ani len netušil, že by som to mohol v reprezentácii dotiahnuť tak ďaleko,“ zalovil hlboko v pamäti. Len pre zaujímavosť, Slovensko nastúpilo v zložení Čontofalský, Poljovka (73. Urban), Borbély, Škrtel, Ďurica, Žofčák, Sninský (84. Doležaj), Čech, Babnič, Kiška (46. Belák), Reiter (62. Breška). Japonci vyhrali 3:1, náš gól strelil Babnič.

V zápase kvalifikácie ME 2008 proti San Marínu, ktorý sa uskutočnil 13. októbra 2007 v Dubnici nad Váhom, si pripísal premiérový gól v reprezentácii. Do listiny strelcov sa zapísal v 76. minúte a na konečných 7:0 pre náš tím upravil z pokutového kopu. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby celej situácii nepredchádzali zúfalé prosby hráčov európskeho trpaslíka. Na penaltu, ktorú mimochodom vybojoval pri jednom zo svojich útočných výpadov práve Ján Ďurica, sa totiž hotoval brankár Kamil Čontofalský! Sanmarínčania však u hostiteľov uspeli so žiadosťou, aby penaltu zahral hráč z poľa, keďže gól od brankára považovali za potupu. „Ďakujem Kamilovi, že mi to napokon prenechal. Nebol som určený ako exekútor, ale chcel som dať prvý reprezentačný gól,“ povedal obranca, ktorý vtedy pôsobil v ruskom Saturne Moskovská oblasť.

Slováci síce postúpili počas Ďuricovho pôsobenia na dva veľké turnaje, ale prvý je predsa len prvý. Navyše išlo o majstrovstvá sveta. Postup sme spečatili v Chorzowe proti domácemu Poľsku 14. októbra 2009. V tomto zápase nemohol nastúpiť, pretože – rovnako ako Škrtel, Zábavník a Stoch – videl štyri dni predtým v predposlednom kvalifikačnom zápase proti Slovinsku žltú kartu, priamo v dejisku stretnutia si však zaslúžene vychutnával postupovú eufóriu. „Atmosféra v šatni po zápase bola úžasná. Bola to zmes radosti, spokojnosti, osláv aj plaču. Akosi stále si neuvedomujeme, čo sme dosiahli. Bolo to neuveriteľne náročné, najmä v druhom polčase, keď sme boli pod tlakom. Chvalabohu, stálo pri nás aj šťastie a podržal nás Jano Mucha,“ vravel pred ôsmimi rokmi zachrípnutým hlasom. Práve Ján Ďurica bol potom líder spontánnych osláv lietadlom na ceste späť do Bratislavy. Veď ako sám povedal: „Keď sa hrá, tak sa hrá, a keď sa oslavuje, tak sa oslavuje.“

S odchádzajúcim Vladimírom Weissom, ktorý sa z lavičky reprezentácie porúčal začiatkom roka 2012, sa z národného tímu stratil aj Ján Ďurica. Od kvalifikačného súboja s Ruskom v októbri 2011 uplynulo dlhých šestnásť mesiacov, kým sa Dunajskostredčan znovu objavil v základnej zostave Slovenska. Duo kormidelníkov Stanislav Griga a Michal Hipp ho v roku 2012 povolal jediný raz, počas októbrového zrazu však dostal šancu len na záverečnú minútu domáceho duelu s Lotyšskom, o štyri dni neskôr v Grécku sedel len na lavičke náhradníkov. Od úvodu vybehol v reprezentačnom drese až 6. februára 2013 v Bruggách v prípravnom súboji proti domácemu Belgicku. „Tréner Hipp mi povedal, že ako budem pravidelne hrávať, patrím do reprezentácie. Teší ma, že dodržal slovo a ja som späť. Nebolo to pre mňa ľahké obdobie, ale v živote je to niekedy tak. Prvoradé bolo, že som sa nevzdal a bojoval. Najdôležitejší bol klub, najskôr som potreboval získať pevné miesto v ňom. Reprezentácia je niečo navyše,“ povedal vtedy Ján Ďurica, ktorého z národného tímu odstavila predovšetkým slabá herná prax v moskovskom Lokomotive.

Súboj so Španielskom, ktorý si budú ešte dlho pamätať všetci slovenskí fanúšikovia, za svoj najvydarenejší v reprezentačnom drese. Deviateho októbra 2014 to bola pod Dubňom veľká paráda. Domáca defenzíva, ktorá nastúpila v dlhodobo tradičnom zložení (Pekarík, Škrtel, Ďurica, Hubočan) nielenže dlho držala španielsku ofenzívu na dištanc, ale bol to práve Ďurica, kto sa pričinil o mimoriadne dôležitý úvodný gól. V 17. minúte podnikol stopérsky výpad a po páde na súperovej polovici dostal od rozhodcu odmenu v podobe štandardnej situácie. Kucka prepálil Casillasove rukavice a hoci Španieli v 83. minúte vyrovnali Pacom Alcacerom, Stoch o štyri minúty neskôr hlavou rozhodol o jednom z najväčších slovenských víťazstiev v histórii samostatnosti. „Či sa na ten pád pamätám? Cha-cha, samozrejme. Urobil som to tak, ako som vtedy považoval za najlepšie. Zafungovalo to, hoci bez nadstavby Juraja Kucku by si už na môj kotrmelec nikdy nikto nespomenul,“ zasmial sa pri spomienke na pamätný žilinský večer.

Záverečný zápas v reprezentácii mal pre neho poradové číslo 91. V príprave proti Nórsku nastúpil 14. novembra 2017 v trnavskej City aréne na rukáve s kapitánskou páskou, ktorú mu prepustil dlhoročný kolega zo stredu obrany Martin Škrtel. Aj na derniéru nastúpili bok po boku, tréner Ján Kozák dal od začiatku dôveru aj ďalším skúseným hráčom z aktuálnej nominácie, ktorí si so stopérom Trabzonsporu absolvovali v najcennejšom drese najviac zápasov. „Každému jednému členovi reprezentácie by som v budúcnosti doprial takýto koniec kariéry v národnom tíme. Keď mi v nedeľu počas autogramiády gratulovali starší fanúšikovia a ďakovali mi za moju reprezentačnú kariéru, až vtedy som si uvedomil, že som asi naozaj niečo dokázal,“ vyhlásil dojatý Ján Ďurica, ktorý sa pri národnej hymne neubránil slzám. Spoluhráči nastúpili pred zápasom na ihrisku v tričkách „Janko, ďakujeme“ a samotný Ďurica si od predstaviteľov zväzu prevzal zarámovaný reprezentačný dres. „Chcem sa poďakovať vám všetkým, divákom, pretože ste boli vždy náš dvanásty hráč. Chcem sa poďakovať aj spoluhráčom, bez nich by som tu nestál,“ dodal po záverečnom hvizde súboja s Nórskom.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova