Stephan Lichtsteiner

Tridsaťštyriročný univerzál pravej strany ihriska má na dosah rekord v počte vystúpení za Švajčiarsko. Odohral 103 medzištátnych zápasov, najlepší, Heinz Herrmann, má na konte 118 duelov. Najcennejší dres prvýkrát obliekol 11. novembra 2006 pri prehre s Brazíliou v prípravnom meraní síl. Na MS 2006, kde Švajčiarsko nedostalo ani gól, no s turnajom sa lúčilo po súboji s Ukrajinou, teda neštartoval. Prvé šance v reprezentácii dostával pri dlhodobom zranení konkurenta Philippa Degena. Kӧbi Kuhn ho nominoval na ME 2008. Odohral tam všetko, definitívne sa usadil v základnej zostave. Pozíciu v úvodnej jedenástke si udržal aj po nástupe Ottmara Hitzfelda. Pričinil sa o postup na MS v Juhoafrickej republike, v dobrom svetle sa predviedol aj na záverečnom turnaji. Švajčiari tam ako jediní našli recept na Španielov. V neúspešnej kvalifikácii ME 2012 absolvoval sedem duelov. V medzištátnom futbale sa osemkrát zapísal do streleckej listiny, premiérovo 11. októbra 2010 v zápase s Čiernou Horou. Oporou bol v bojoch o účasť na MS 2014, blysol sa dvoma gólmi pri remíze 4:4 s Islandom. V Brazílii sa Švajčiari prepracovali medzi 16 najlepších kolektívov, rodák z Adigenswilu absolvoval plnú minutáž. Vo svojom 70. zápase v reprezentácii si prvýkrát vyskúšal úlohy kapitána. K najlepším hráčom Švajčiarska patril na ME 2016 i na MS 2018.

Za Grasshoppers hrávali mnohé opory švajčiarskeho národného výberu posledných rokov, pôsobili tu Stephan Chapuisat, Ciriaco Sforza, Philippe Senderos, Diego Benaglio, Christoph Spycher, Johann Vogel, Roman Bürki, Hakan Yakin, Murat Yakin, on v najúspešnejšom švajčiarskom tíme začínal. Pričinil sa o zatiaľ posledný, 27-majstrovský titul, v ročníku 2002/03 si aj vybojoval miesto v základnej zostave. Celkovo nastúpil na 79 ligových duelov. Rozohral sa do formy, ktorá znamenala prestup do Francúzska. V lete 2005 posilnil Lille. Ihneď sa usadil v úvodnej jedenástke, v premiérovej sezóne sa pričinil o tretie miesto ligovej tabuľky. Zaznamenal 89 vystúpení v lige a 11 v pohárovej Európe. Po ME 2008 si mohol vyberať lepšie pôsobisko, Lazio uprednostnil pred Evertonom a PSG. V mužstve nahradil Valona Behrami, ktorý odišiel do West Hamu. V apríli 2009 vynikol v mestskom derby pri víťazstve v lige s AS Rím 4:2. Víťazstvo v národnom pohári 2008/09 umocnilo Lazio ziskom Superpohára. Sedemkrát sa predstavil v pohárovej Európe, sto vystúpení absolvoval v talianskej najvyššej súťaži.

Juventus Turín za neho zaplatil 10 miliónov, dres menil 27. júna 2011. Debut si skrášlil gólom pri víťazstve 4:1 nad Parmou. Bol to prvý presný zásah, ktorí Juventus dosiahol na novom štadióne. Bol členom skalopevnej obrany, ktorá sa veľkou mierou pričinila o usadnutie na ligový trón, celkovo v Turíne oslavoval sedemkrát. V ročníku 2013/14 jeho štarty limitovali zranenia. Keď sa Juventus dostal v Lige majstrov 2014/15 do finále, nastúpil na 13 duelov. Vo vyvrcholení súťaže uspela Barcelona. V životnej forme bol v roku 2015, kedy sa stal najlepším futbalistom Švajčiarska. V pohárovej Európe zaznamenal 35 stretnutí, v talianskej lige v 201 zápasoch skóroval v dvanástich prípadoch. Väčšinu stretnutí v základnej zostave odohral aj po príchode Daniho Alvesa a Juana Cuadrada, no nedostal sa na súpisku Ligy majstrov 2016/17. Druhého februára 2017 predĺžil kontrakt do konca sezóny 2017/18, potom sa dohodol s Arsenalom Londýn. „Vnesie k nám skúsenosti a schopnosti lídra. Je kvalitným hráčom, s pozitívnym prístupom, pomôže nám na ihrisku i mimo neho,“ podotkol Unai Emery.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova