Siniša Mihajlovič

Príchuť organizovaného futbalu prvýkrát zacítil v NK Borovo, kde si miesto v A-mužstve vybojoval v roku 1986. Ako sedemnásťročný v zápase tretej najvyššej juhoslovanskej súťaže dokázal dostať loptu do siete, v stretnutie, ktorého súperom jeho mužstva bola Šparta Beli Manastir, sa zrodila remíza 1:1. Ihneď po premiére potvrdzoval povesť obrovského talentu, jeho herný progres s nadšením sledovali v Dyname Záhreb a v CZ Belehrad. V juniorských národných tímoch sa jeho cesty spojili so Zvomirom Bobanom a Robertom Prosinečkim, ktorí túžili s ním pôsobiť v jednom tíme. Do Dynama Záhreb ho pozval kouč Josip Kuže, keď spoznal jeho herné zručnosti ďalší odborník, tréner Zdenko Kobeščak, bol prestup práve plnoletého hráča na spadnutie, na poslednú chvíľu však hlavný kouč Čiro Blaževič posilnil mužstvo inak. Syn Bosniaka a Chorvátky potom nedostal pozvánku na MS dvadsaťročných, kde jeho krajina vybojovala prvenstvo. V lete 1988 zamieril za lepšími podmienkami, stal sa súčasťou hráčskej rošády, prestúpil do Vojvodiny Novi Sad, odkiaľ do NK Borovo prišli na výmenu traja futbalisti. Jeho nového zamestnávateľa vtedy herne ťahali veteráni útočník Miloš Šestič a brankár Čedo Maras, no hlavne nový kouč Ljupko Petrovič prispel k zisku nečakaného majstrovského titulu. Siniša Mihajlovič odohral vtedy so štvorgólovou bilanciou 31 zápasov. V ročníku 1989/90 sa tak Vojvodina iba druhýkrát v histórii predstavila v Európskom pohár majstrov. Ako 21-ročný neodolal lukratívnej ponuke z CZ Belehrad, transfer sa uskutočnil 10. decembra 1990. Znovu sa tu jeho futbalové chodníčky preťali s Ljupkom Petrovičom. Udomácnil sa na ľavej strane stredovej formácie, na ihrisku dosahoval úroveň ako hviezdy tímu Dejan Savičevič, Robert Prosinečki, Vladimir Jugovič či Darko Pančev alebo Miodrag Bolodedici. Začal uplatňovať svoju snáď najsilnejšiu futbalovú zbraň, stopercentnú realizáciu štandardných situácií. Obdiv zožal za vystúpenie v dvojzápase semifinále EPM, v ktorom strelil Bayernu Mníchov dva góly. „Finálový duel stále rezonuje v mojej pamäti. Podľa môjho názoru išlo asi o najnudnejšie vyvrcholenie v celej histórii súťaže. Ljupko Petrovič bol toho názoru, že otvorený ofenzívny futbal by znamenal väčšiu šancu pre Olympique Marseille. A tak sme prakticky iba zdržiavali hru, celých 120 minút. Stretnutie dospelo k streľbe z pokutových kopov. Manuel Amoros svoj pokus nepremenil, my sme boli úspešní všetci piati. Olympique bol v zápase jednoznačne lepší, mal viac skúseností z dôležitých zápasov. My sme mali v mužstve 21-23-ročné deti.“ Obrovskú senzáciu Belehradčania korunovali triumfom v Interkontinentálnom pohári, keď bez problémov prevýšili po výsledku 3:0 Colo Colo.

V lete 1992 uprednostnil pred ponukou z Juventusu Turín príchod do AS Rím. Tesne predtým jeho nového zamestnávateľa prebral krajan Vujadin Boškov, ktorý so Sampdoriou zaznamenal úspech v pohárovej Európe. Zmena dresu sa uskutočnila za šesť miliónov dolárov. Jednoznačným lídrom rímskeho kolektívu bol vtedy Giuseppe Giannini, cieľom bolo prekonať piate ligové miesto z predchádzajúcej sezóny. S Aldairom, Hässlerom a Cannigiom bojoval o tri miesta legionárov na ihrisku. Vybojoval si miesto na ľavej strane záložnej formácie, absolvoval 29 vystúpení v lige, v ktorej Rimania desiatym miestom sklamali. Trochu si napravili pošramotené meno účinkovaním v Pohári UEFA, kde sa prebojovali medzi osem najlepších. Rodák z Vukovaru sa v strede sezóny po zranení Carboniho presunul na ľavú stranu obrany. Po Boškovovi prevzal trénerskú stoličku Carlo Mazzone, ktorý angažoval ďalšieho legionára, prišiel Argentínčan Balbo. Siniša Mihajlovič dodnes spomína na rímske pôsobenie ako najhoršie roky jeho futbalovej kariéry. Sampdoria aj predtým dokázala rovnocenne súperiť s tými najlepšími, po získaní nových sponzorov sa dostala na úroveň európskeho veľkoklubu. Udržať ju na výslní mal aj príchod Juhoslovana. Ten opäť mohol na ihrisku uplatniť zohratosť so spoluhráčom z CZ Belehrad – Vladimirom Jugovičom, hviezdami mužstva Svena-Gorana Erikssona boli Walter Zenga a Riccardo Ferri. Debutoval v zápase Superpohára 1994 proti AC Miláno, hoci skóroval z priameho kopu, trofej nad hlavu nedvíhal. Počas štyroch ročníkov nedosiahol jeho tím výraznejší ligový úspech, avšak v sezóne 1994/95 sa mančaft prebojoval do semifinále Pohára víťazov pohárov, kde nestačil na Arsenal. V roku 1998 sa v dobrom svetle predviedol na svetovom šampionáte, do Lazia si ho vyhliadol Sven-Goran Eriksson. Sergio Cragnotti, prezident klubu, investoval do nového hráča 8,5 milióna libier. Čoskoro siahol na prvú trofej v Taliansku, bol ňou Superpohár. Siedme miesto v najvyššej súťaži nesplnilo očakávania, Lazio však triumfovalo v Talianskom pohári a v Pohári UEFA sa prebojovalo do finále. Sergio Cragnotti chcel byť najlepším, angažoval preto hviezdne trio Dejan Stankovič, Marcelo Salas a Christian Vieri. V pohárovej Európe Rimania ťažko hľadali rovnocenného súpera, s prehľadom vybojovali Pohár víťazov pohárov 1999. Siedmimi gólmi sa pričinil o druhý majstrovský titul svojho klubu v celej histórii, v roku 2000 sa oslavovalo aj prvenstvo v Talianskom pohári. Zúčastnil sa na ME 2000, v prvom vystúpení svojho tímu videl v zápase so Slovinskom červenú kartu. Na 20 ligových gólov v Laziu potreboval 120 vystúpení, v roku 2004 sa ešte tešil z víťazstva v Talianskom pohári. Ako 35-ročný dostal výpoveď, potom ako voľný hráč prišiel do Interu Miláno, kde hrával jeho najlepší priateľ a dlhoročný spoluhráč Roberto Mancini. Podpísal jednoročný kontrakt, 16. júna 2005, keď na novom pôsobisku dokázal, že ešte nepatrí do starého železa, sa s ním vedenie klubu dohodlo na ročnom predĺžení spolupráce. Deviateho apríla 2006 v stretnutí s Ascoli sa 27-krát presne v Serii A trafil z priameho kopu, špecialistom bol aj na pokutové kopy. Kopačky zavesil na klinec ako 37-ročný. Za Juhosláviu nastúpil na 63 medzištátnych zápasov, strelil v nich desať gólov.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova