Alfredo di Stefano

Narodil sa v Barracase, chudobnom predmestí Boca Juniors. Otec mal taliansky pôvod, bol synom prisťahovalca z čarokrásneho ostrova Capri, na dohodenie kameňom od Neapola. Mama pochádzala z anglicko-francúzskej rodiny a synovi dodala blonďavé vlasy, vďaka ktorým mal už v detstve prezývku Aleman, teda Nemec. Po otcovi dedil lásku k športu a hlavne k futbalu. Otec bol malý farmár, futbal mal rád a hrával ho, dokonca v značke s názvom River Plate, ale uznával princípy amaterizmu a o profesionálnom futbale nechcel ani počuť. Bol to teda veľký paradox, keď mu syn oznámil, že chce byť a bude futbalovým profíkom. A veru aj bol. Prvú profesionálnu zmluvu podpisoval v sedemnástich rokoch s klubom River Plate. Nechytil sa, pretože Angel Labruna, Adolfo Pedernera a Jose Manuel Moreno, vtedajšie veľké hviezdy klubu, ho medzi seba jednoducho nepustili. Pôjde na hosťovanie do Huracanu, rozhodli sa. Prvý zápas na hosťovaní? Proti macošskému tímu River Plate. Gól mu dal už v tretej minúte. V 44 zápasoch za Huracan dal 28 gólov a v materskom klube si uvedomili, že ich rodinné striebro sa leskne inde. Stiahli ho z hosťovania späť. Čoskoro poslal Pederneru, idol fanúšikov Riveru, na lavičku a ofenzíva mala zrazu nového lídra. Po šiestich rokoch sa River tešil z titulu a všetci sa zhodli, že je to zásluha 20-ročného žihadla. Ocitol sa v reprezentácii a Argentínu v roku 1947 priviedol k víťazstvu v Cope America, teda kontinentálnom šampionáte. Potom prišli pre celú argentínsku spoločnosť krušné chvíle. Proti Peronovmu režimu sa demonštrovalo na každom kroku, v krajine bol generálny štrajk. O svoje práva sa prihlásili futbalisti, ktorí žiadali sociálne poistenie a navýšenie miezd. V argentínskej lige vypukol štrajk. Skončil sa neúspechom, výsledkom bolo, že kluby hráčom na rozkaz zväzu mzdy ešte znížili. V River Plate si zavolal prezident klubu najlepších hráčov a sľúbil im, že im znížené čiastky bude doplácať. Nestalo sa, futbalisti hrozili odchodom. „Kam by ste išli?“ smial sa prezident. „Do Kolumbie,“ povedali mu a on sa smial ešte viac, netušiac, že zabezpečené kluby z Cali a Bogoty už situáciu v Argentíne presondovali. Pirátska liga, tak sa vtedy označovala tá kolumbijská. V krajine sa objavili veľké zásoby ropy, novodobí miliardári zakladali kluby, potom v roku 1948 mimo existujúceho amatérskeho futbalového zväzu ligu. Neunúvali sa zväz ani len osloviť, súťaž fungovala mimo neho. FIFA ju neuznávala. Ibaže v priebehu roka v nej bolo 300 dobrých hráčov z Južnej Ameriky, len z Argentíny sa dovalilo 60 hráčov, medzi nimi aj Alfredo di Stefano, ktorý sa stal hráčom Millonariosu, klubu, ktorý vznikol v roku 1946. Neskôr hovoril, že to bol najlepší tím, v akom hral. Situácia vzniku ligy, zväzu a FIFA sa v roku 1952 znormalizovala, kolumbijské kluby tak mohli začať hrať medzinárodné zápasy. Millonarios mal skvelú povesť, bol oň záujem. Až taký, že si na svoje 50. výročie pozval Real Madrid. Keď 70000 divákov videlo, čo predvádza svetlovlasý chlapík v drese bogotského tímu, bolo v tranze. Zápas nedohral, jeden z obrancov Realu ho zranil. Veľký šéf z Madridu Santiago Bernabeu však vedel: tohto chlapca chcem! Lenže po tomto zápase nebol sám, pretože špehovia Barcelony tiež neboli slepí. A začali jedny z najúžasnejších pretekov futbalovej histórie. Funkcionári Realu Madrid si objednali letenky do Bogoty, aby na letisku zistili, že sú zrušené. Volali ste predsa vy sami, z Realu – tvrdili im na letisku. Bolo jasné, odkiaľ fúka vietor. Real bol stále vládny klub, tak sa zapojili štátne inštitúcie. Veľvyslanectvo v Bogote? Môžete niečo spraviť pre Real? Dalo sa a ďalšia misia už bola úspešná. Prezident Millonariosu Bogota súhlasil s odstupným 1,5 milióna pesiet a Alfredo di Stefano sa mohol presunúť do Madridu. Možno práve v tom okamihu stál v Buenos Aires na rebríku so štetcom v jeden a vedrom s farbou v druhej ruke a maľoval svoj čerstvo kúpený dom. Oslovili ho nejakí páni, vraj, tu by niekde mal bývať seňor Di Stefano. „To som ja,“ odvetil im a oni vraj dlho nemo pozerali na to vedro a štetec v ruke. Nuž, predstavte si Messiho na rebríku… Tí páni boli z FC Barcelona a Di Stefana, ktorý ešte netušil, že v Bogote sa už uvarila iná káva, presvedčili. Potom skočili na River Plate, pretože podľa právnych názorov, ktoré mali k dispozícii, bol futbalista hráčom argentínskeho klubu. Držali sa pravidiel FIFA, idey, že Di Stefano z klubu ušiel, že River Plate má na neho nárok. Samozrejme, že vedeli o iniciatíve Realu, takže v tom bola snaha dobehnúť madridský klub aj takto. S Riverom sa rýchlo dohodli, v klube radi prijali štyri milióny pesiet. Lenže problém… Na hráča si zrazu robili nárok dva kluby. FIFA horúci oriešok preniesla na Španielsky futbalový zväz a ten prišiel so šalamúnskym verdiktom. Di Stefano bude dva roky patriť Barcelone, dva roky Realu. Real i Barcelona prikývli a madridský šéf Santiago Bernabeu vymýšľal, ako Kataláncov dobehnúť. A vymyslel. Bol z toho fígeľ storočia. „Budeš hrať najslabšie, ako vieš. A hovoriť, že sa ti cnie po Južnej Amerike, po Buenos Aires. Že túžiš po vzduchu z domova,“ povedali Di Stefanovi. A ten zvládol hereckú úlohu na jednotku, futbalovo sa zrazu trápil. Tejto taktike nahral do karát aj príchod Kubalu do Barcelony a práve Realom pretlačené pravidlo o možnosti jedného cudzinca v zostave. Jednoducho, zrazu bolo všetko proti Di Stefanovej prítomnosti v Barcelone. A potom Bernabeu opáčil Kataláncov – čože sa budeme strápňovať s posúvaním hráča, akurát vám blokuje Kubalu, jeho úroveň padá, o dva roky oňho nebudete mať záujem. Ale sme ochotní vám vyplatiť tie štyri milióny, ktoré má od vás River Plate, hoci sme nemuseli… Barca súhlasila, Bernabeu bral z banky dovtedy najväčší úver a Di Stefano bol definitívne členom bieleho baletu. Po troch týždňoch, počas ktorých makal a zhodil šesť kíl, nastúpil za Real proti Barcelone. Jeho tím vyhral 5:0, on dal štyri góly. Tak už to býva… Real éry Di Stefana bola báseň. Santamaria vzadu, Pachino a Vidal v strede, krídla Rial a hlavne Gento, v útočnom záprahu Kopa, del Sol, Puskás, Didi, Di Stefano… Pravidlo o jedinom cudzincovi sa obchádzalo, ako sa dalo, hlavne priznaním občianstva. Na toto bola neprovládna Barcelona krátka. Prišla éra tvrdej dominancii nielen v Španielsku, ale aj v Európe. Všetkému kraľoval Di Stefano. Teda, Don Alfredo, tak mu vraveli fanúšikovia Realu. Streľba, dribling, prihrávky, hlavne jedna pätička, ktorú po rokoch oprášil Socrates. Bol dirigentom, zakončovateľom, po loptu si chodil hlboko, proste univerzál tých univerzálnych čias. Ako lídra ho uznával aj Puskás. Di Stefano žaloval, že musí byť aspoň plukovník, keďže Puskás bol v maďarskej ľudovej armáde major. Rešpektoval ho aj Francúz Kopa, kvôli ktorému sa Di Stefanovi vybavilo španielske občianstvo. Ale nespomínal na neho rád: „V Reale sa muselo diať všetko tak, ako chcel Don Alfredo. Musel mať vždy posledné slovo. Na ostatných aj kričal, neraz vulgárne, hoci často mal pravdu. Samozrejme, bol fantastický futbalista. Musím ale povedať, že aj ostatní si ho vážili skôr ako hráča než človeka.“ Real pod jeho vedením triumfoval v Európe a vyslúžil si povesť najlepšieho tímu tých čias, podľa mnohých v klubovom meradle nielen tých. Príznačné bolo, ako si Alex Ferguson spomínal, že bol v roku 1960 svedkom zaujímavej postupky. Videl suverenitu Glasgowa Rangers vo vtedajšej škótskej lige. Mal 18 rokov a myslel si, že jazdci sú vrcholom dokonalosti futbalu. Potom prišiel Eintracht Frankfurt a vyprášil Rangers 6:1 a 6:3, čiže 12:4 v sumáre. Mladý Ferguson bol paf, toto je maximum! Finále EPM sa hralo v Glasgowe a mladý Fergie na ňom osobne bol. Prišiel Eintracht Frankfurt, nastúpil proti nemu Real a Nemci odišli po prehre 3:7. Štyri góly dal Puskás, tri Di Stefano a Ferguson si hovoril, že tento futbal nepochádza z našej planéty. To bol Real Di Stefana! Dosiahol mnohé a niečo nie. Z Madridu odišiel až v 38 rokoch. Za jedenásť sezón v španielskom tíme nastrieľal vyše 300 gólov. Hoci za Argentínu, Kolumbiu a Španielsko odohral cez 40 reprezentačných zápasov, nikdy neštartoval na MS. Trénoval Real, Valenciu, Bocu Juniors alebo River Plate.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova