Gordon Strachan

Svoje služby úspešne ponúkol v FC Dundee už ako štrnásťročný. Škótsky klub uprednostnil pred Manchestrom United, videl v ňom väčšiu perspektívu na futbalové napredovanie a väčšiu šancu hrávať neskôr pravidelne. V rezerve ho dvakrát vyhodnotili za najlepšieho hráča, odborníkom pripomínal hernými zručnosťami Billyho Bremnera. Pravidelne sa na ihrisku začal objavovať v drese A-mužstva v ročníku 1975/76, keď absolvoval 17 z 36 ligových zápasov. Na túto sezónu aj tak spomína nerád, jeho zamestnávateľ opustil škótsku najvyššiu súťaž. Nový šéf trénerského realizačného tímu Tommy Gemmell ho už ako devätnásťročného pasoval za kapitána. Po problémoch so životosprávou však vypadol zo základnej zostavy. Vtedajší šéf klubu sa musel rozhodnúť medzi skvelými službami tvorcu hry a lukratívnou finančnou kompenzáciou za prestup, prikývol na druhú možnosť. Ďalšie jeho futbalové kroky v Aberdeene viedol Billy McNeill, transfer sa uskutočnil v novembri 1977, Dundee získalo 50000 libier a Jimyho Shirru. Ročník 1977/78 nepatril k jeho najlepším, jeho štarty limitovali zranenia, nezasiahol ani do finále Škótskeho pohára, v ktorom jeho mužstvo nestačilo na Glasgow Rangers. Pod vedením Alexa Fergusona zaznamenal prudký nárast výkonnosti. Blízko k zisku prvej trofeje bol v sezóne 1977/78, vo finále Ligového pohára však uspel Glasgow Rangers. Zo štyroch majstrovských titulov Aberdeenu sa pričinil o dva – tie z ročníkov 1979/80 a 1983/84. V lige odohral s 55-gólovým nástrelom 183 duelov, trikrát dvíhal nad hlavu národný pohár, raz trofej pre víťaza EPM. Manchester United v auguste 1984 investoval pol milióna libier, aby ho dostal na Old Trafford. Tesne predtým sa o jeho služby intenzívne zaujímal Kolín nad Rýnom. V Anglicku začal vynikajúco, v prvých siedmich vystúpeniach sa prezentoval štyrmi presnými trefami. Ani jeho 15 gólov nestačilo jeho zamestnávateľovi v prvej sezóne na lepšie, ako štvrté ligové miesto. V ďalších ročníkoch už nestrieľal toľko gólov, do zbierky trofejí pridal iba FA Cup 1984/85. V marci 1989 ponúkol tréner Ron Atkinson zo Sheffieldu Wednesday za škótskeho reprezentanta 200000 libier, ale neuspel. Jeho ďalším pôsobiskom bol Leeds, na Elland Road sa ihneď vyšplhal v rebríčku popularity na miesto, ktoré dovtedy zastávali legendy ako Bobby Collins či Johny Giles. V ročníku 1989/90 bola ozdobou tímu stredová formácia, okrem rodáka z Edinburghu v nej hrali aj Gary Speed, David Batty a Gary McAllister. Leeds si vtedy zabezpečil postup do najvyššej súťaže. Skvelú kariéru umocnil anglickým majstrovským titulom z edície 1991/92.

Záver kariéry dohrával v Coventry, keď sa v novembri 1996 stal športovým riaditeľom Ron Atkinson, odštartoval trénerskú kariéru. Ako asistent mu pomáhal Alex Miller. Začal výborne, preberal ocenenie pre najlepšieho kouča za december 1996, no potom z dvanástich zápasov naplno bodoval iba raz a jeho tím sa ocitol v zóne ohrozenia zostupom. Záchranu zabezpečil aj z pozície hráča, víťazné stretnutie s FC Chelsea odohral už ako 40-ročný. Osvedčil nos na príchod nových hráčov, káder vystužili Magnus Hedman, Roland Nilsson, George Boateng a Viorel Moldovan, všetko reprezentanti svojich krajín. Znamenalo to solídne 11. miesto v lige 1997/98 a postup medzi osem najlepších kolektívov v Pohári FA. Nasledovali umiestnenia v dolnej polovici tabuľky, no znamenajúce zotrvanie medzi elitou. Od vypadnutia z najvyššej súťaže v ročníku 2000/01 nezachránil klub ani príchod Robbieho Keanea a Mustaphu Hadjiho. Stal sa nepopulárny medzi fanúšikmi. Nevyšiel mu ani nákup Craiga Bellamyho, mužstvo výrazne oslabil odchod Garyho McAllistera do Liverpoolu. Po výpovedi neostal dlho bez roboty, v Southamptone nahradil Stuarta Graya. V roku 2003 dostal tím do finále Pohára FA a keď sa víťaz súťaže Arsenal Londýn kvalifikoval do Ligy majstrov, zaručilo to miestenku v Pohári UEFA. Vo februári 2004 oznámil, že v Southamptone končí. Zaznamenal tam bilanciu 39 výhier, 32 remíz a 39 prehier. Po 16-mesačnej prestávke prebral trénerské povinnosti v Celticu Glasgow. Nezačal najlepšie, jeho zverenci nestačili v kvalifikácii Ligy majstrov na Petržalku, no v škótskej najvyššej súťaži klub dominoval, prvenstvo si zabezpečil už šesť zápasov pred koncom sezóny. Po úspešnom ročníku 2005/06, v ktorom klub vybojoval aj Ligový pohár, kompletne prebudoval mužstvo, prišli Jan Vennegoor of Hesselink, Thomas Gravesen, Lee Naylor, Jiří Jarošík, Derek Riordan a Paul Hartley. V januári 2007 Celtic viedol ligový pelotón so 17-bodovým náskokom. V ročníku 2006/07 klub prvýkrát od zmeny formátu súťaže postúpil v Lige majstrov do vyraďovacích bojov. Tretí majstrovský titul v jednej sérii dosiahol klub v edícii 2007/08. V trénerskej kariére patrí medzi najväčších protagonistov systému 4-4-2, veľký dôraz kladie na stopercentnú fyzickú pripravenosť hráčov. V októbri 2009 sa dohodol na štvorročnej spolupráci s FC Middlesbrough. Zo 46 zápasov tu iba v trinástich prípadoch zvíťazil, po zlom vstupe do sezóny 2010/11 sa po vzájomnej dohode s klubom rozišiel. Škótsko, za ktoré počas aktívnej činnosti odohral 50 duelov, prevzal po Craigovi Leveinovi 15. januára 2013. Zle rozohranú kvalifikáciu MS 2014 už dotiahnuť do úspešného konca nedokázal, v eliminácii ME 2016 získali viac bodov Nemci, Poliaci i Íri. V tomto tisícročí sa Škóti ešte na MS či ME neprebojovali.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova