Ján Pivarník

Dnešok je významným dňom nielen v rodine jedného z najúspešnejších slovenských futbalistov. Niekdajší krajný bek so svetovými parametrami Ján Pivarník sa dožíva okrúhlej sedemdesiatky. Jeho pekným jubileom pokračuje pelotón sedemdesiatok v kádri niekdajších majstrov Európy z Belehradu. V júli oslavoval Jaroslav Pollák, v septembri Jozef Móder, v decembri bude Karol Dobiaš, v januári Jozef Čapkovič, nedožitú sedemdesiatku si rovnako v januári pripomenieme v súvislosti s Kolomanom Gӧghom. Mužovi s prezývkou „Šivy“ kvôli jeho žiarivým vlasom želá všetko najlepšie i Denník Šport.

Narodil sa 13. novembra 1947 v Cejkove. Nechýbalo veľa a skončil by ako atlét. Mal rýchle nohy a o dva roky staršieho brata Imricha, ktorý ako šprintér behal za trnavskú Sláviu. Na jeho popud sa aj zúčastnil na pretekoch, na ktorých porazil aj šprintérov „z povolania“ – na stovke mu ručne namerali čas 10,9. Zvíťazil však futbal, atletika nemala nárok. Svoju rýchlosť však samozrejme využíval. Začal hrávať ako 16-ročný v Trebišove, v sedemnástich nastupoval za áčko, ktoré hralo druhú celoštátnu ligu. V osemnástich ho tréner Václav Dittrich nominoval do československého dorasteneckého tímu na prestížny turnaj v Juhoslávii. Nasledoval presun do VSS Košice, za ktoré hral v rokoch 1966 až 1972 a raz s nimi obsadil druhé miesto v lige. Túžila po ňom pražská Sparta, v Prahe už aj rok študoval na FTVŠ, trénoval so Spartou a ligu chodil hrávať letecky do Košíc. Potom prestúpil do Slovana Bratislava (1972 až 1978), s ktorým získal dva tituly majstra ČSSR (1974, 1975), dvakrát Slovenský pohár (1974, 1976) a raz Československý pohár (1974). Nasledovala desaťmesačná vojenčina v Banskej Bystrici, ale bez toho, aby pôsobil vo futbalovej Dukle – práve vtedy bol totiž zranený. To už mal problémy s oboma meniskami. V československej lige odohral 267 zápasov, dal v nich štrnásť gólov. Reprezentačný dres si začal obliekať v dvadsiatych rokoch, debutoval 27. apríla 1968 v Bratislave proti Juhoslávii (3:0), nezabudnuteľný nielen preňho bol jeho druhý zápas v reprezentácii, bol ním 23. júna 1968 slávny duel proti Brazílii (3:2) opäť na Tehelnom poli. Pozícia, na ktorej hral, trochu zamotala hlavy reprezentačným trénerom. „Začínal som ako pravý bek, Karol Dobiaš došiel do reprezentácie po mne. V tom čase bola na špici Trnava a odrazilo sa to aj na množstve hráčov v reprezentácii. Keďže Karol Dobiaš bol krajný bek, Vlado Hagara tiež, Laco Kuna záložník a Jožo Adamec s Dušanom Kabátom útočníci, tak tvorili kostru aj v reprezentácii. Ja som sa prispôsoboval. Raz som hral na ľavej, raz na pravej strane, potom po zájazde do Austrálie a na Nový Zéland, som bol zranený. Keď prišiel pán Vengloš, povedal, že je luxus držať jedného hráča na lavičke. A tak sa Karolovi našlo miesto defenzívneho záložníka a ja som hral na pravom kraji obrany.“ Vďaka spoľahlivosti, stabilným výkonom a rešpektu spoluhráčov aj trénerov sa stal aj kapitánom reprezentácie. Kapitánsku pásku nosil na rukáve štyri roky, mal ju aj pri kľúčovom domácom víťazstve nad Anglickom (2:1) a prišiel o ňu až pred prvým zápasom štvrťfinále ME 1976 proti ZSSR. „To som bol akurát v takom období, v ktorom som raz hral, raz bol zranený, a tak dokola. V prvom zápase proti ZSSR som nehral. Dovtedy som bol kapitánom, pri mojej absencii sa to muselo riešiť. Hovorilo sa, že by to mal byť hráč zo Slovana, keďže má v kádri najviac hráčov a hrať sa bude na Tehelnom poli, kde sa čaká 40000 ľudí. Už akosi logicky vybehlo meno Tóna Ondruša,“ hovorí majster Európy z Belehradu. V reprezentácii odohral v rokoch 1968 až 1977 celkom 39 zápasov, dal v nich jeden gól – v apríli 1974 v priateľskom zápase s Francúzskom (3:3). Jeho posledným stretnutím v reprezentačnom drese bol 24. mája 1977 priateľský zápas vo Švajčiarsku (0:1). Keď skončil v našich kluboch, pokračoval ako hrajúci tréner na nižších úrovniach v rakúskych Kittsee (1979 až 1980) a FC Neusiedl am See 1919 (1980 až 1981). „Bol som tam hlavne ako tréner, ale keď bolo treba, nastúpil som.“ Potom ešte predsa okúsil najkvalitnejšiu ligovú súťaž vo svojej kariére, La Ligu v Cádize (1981 až 1982), kde pôsobil aj s ďalším majstrom Európy z roku 1976 Dušanom Galisom. „Zahral som si aj na Camp Nou proti Berndovi Schusterovi, Simonsenovi, Quinimu a ďalším z Barcelony, ktorú vtedy viedol Udo Lattek.“

Ako bol úspešným hráčom, tak bol aj úspešným trénerom. Ostrohy získaval v Rakúsku, presadil sa však hlavne v Arábii. Trénerskú kariéru začal vlastne v Kittsee a v Neusiedli, pokračoval ako asistent českého trénera Václava Halamu v Austrii Viedeň (1982 až 1983), získali Rakúsky pohár a Rapid Viedeň im vyfúkol titul len o lepšie skóre. Hoci mal zmluvu v Austrii, neodolal ponuke Jozefa Vengloša a išiel s ním ako asistent do portugalského Sportingu Lisabon (1983 až 1984). Od roku 1985 pôsobil viac ako dve desaťročia ako hlavný tréner v arabských krajinách a na Blízkom Východe. So saudskoarabským tímom Al Qadisiya (1993 až 1995) získal v roku 1994 domáci i kontinentálny Ázijský pohár. V rokoch 1995 až 1996 pôsobil v Ománe (reprezentačná devätnástka a olympijský tím), istý čas bol popritom aj asistentom Jozefa Vengloša pri A-tíme Ománu. V kuvajtskom klube Salmia (1997 až 1998) získal titul majstra krajiny, v ďalšom klube z Kuvajtu, Al Arabi (1998 až 1999) sa tešil z troch trofejí – Emirovho pohára, Pohára korunného princa i Pohára federácie. V rokoch 1999 až 2000 pôsobil v Spojených arabských emirátoch, v klube Al Jazeera. „Tam som mal v kádri držiteľa Zlatej lopty Georgea Weaha. Bol to jeden z najlepších hráčov, akých som trénoval. Profesionálny, disciplinovaný, naučený pri svojom obrovskom talente tvrdo pracovať.“ Svoju trénerskú anabázu na Blízkom Východe končil v kuvajtskom klube SC Al Fahaheel (2005 až 2006).

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova