Jozef Vengloš

V rodnom Ružomberku urobil aj prvé futbalové kroky. „Nevenoval som sa len futbalu, ale aj lyžovaniu, atletike či basketbalu, ktorý bol v meste veľmi populárny najmä vďaka bratom Lukašíkovcom či Likavcovi. Môj strýko Pufo Bačkor, bol pre mňa inšpirácia.“ V roku 1954 prišiel študovať do Bratislavy na Vysokú školu pedagogickú, to ho už v oku mali funkcionári vtedajšieho Slovana. Nečudo, veď druhú ligu hrával za Ružomberok už ako šestnásťročný. „Stalo sa to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Splnil sa mi jeden z mojich snov. Ocitol som sa v kabíne, v ktorej sedeli Viliam Schrojf, Michal Vičan, Viktor Tegelhoff, Emil Pažický, Michal Benedikovič, Tonko Urban, Arnošt Hložek, Paľko Molnár.“ Vďaka prístupu k futbalu a rešpekte v kabíne sa rýchlo stal kapitánom mužstva, hoci patril k najmladším. Tréneri – či už Leopold „Jim“ Šťastný, Štefan Jačiansky, alebo Karol Borhy – sa na inteligentného a bojovného hráča mohli spoľahnúť. „Mal som šťastie na vynikajúcich trénerov, spomedzi ktorých som najviac obdivoval pána Jima Šťastného. Bol to najlepší kouč, ktorý mal nielen slovenské, ale európske parametre.“ Legendárny tréner bol jeho ďalšou inšpiráciou. „Jim Šťastný, jeho prístup a organizácia, mi bol veľkým, najsvetlejším vzorom, vo svojej práci som sa k nemu často a rád vracal.“ Ako hráč bol s výnimkou vojenčiny v Dukle Pardubice (1959 až 1960) verný len Slovanu (1955 až 1966). V belasom drese odohral 188 ligových zápasov, dali v nich desať gólov. Stal sa majstrom Československa (1955) a víťazom Československého pohára (1963). Začínal ako útočník, časom sa stala z neho stiahnutá spojka a stredopoliar. Vďaka výborným výkonom si ho všimli aj reprezentační tréneri, za B-tím odohral šesť zápasov, za olympijský výber tri v kvalifikácii OH 1960. Ocitol sa aj v nominácii A-tímu, avšak v zápase zaň nenastúpil. V tridsiatke však prišiel zlom v jeho kariére. „Na zájazde v Mexiku sme niečo zlé zjedli. Viacerí sme dostali žltačku, u mňa po návrate prepukla v silnej forme…“ Niekoľko mesiacov nemohol nič robiť. Potom sa pokúšal o návrat na trávnik, ale už to nikdy nebolo také, ako predtým.

Leopold Šťastný preto spravil z neho svojho asistenta a v tejto funkcii išiel v roku 1965 aj na historický zájazd Slovana do Austrálie. „Tam mi vedenie klubu FC Prague Sydney, ktorý založili veľmi súdržní českí a slovenskí prisťahovalci, ponúklo, aby som sa stal hrajúcim trénerom ich mužstva. Povedal som im: ak to vybavíte u nás doma v Československu, tak ja súhlasím s podmienkou, že budem aj učiť v škole. Chcel som totiž ostať v kontakte s teoretickými poznatkami, ktoré som potom mohol aplikovať do praxe. Aj sa tak stalo, trénoval som, hral som a učil sa na High School Maroubra v Sydney.“ V FC Prague Sydney trénoval v roku 1966, získal s ním Austrálsky pohár, pokračoval ako tréner regionálneho výberu Nového Južného Walesu (1967) a potom reprezentácie Austrálie (1967 až 1969). „Výrazne som si zlepšil angličtinu, vďaka čomu som ľahšie prenikol do odborných kruhov UEFA a FIFA.“ Po návrate domov prevzal košické VSS (1969 až 1971). Bol s nimi úspešný výsledkovo, ale aj herne – strojári obsadili v lige druhé miesto, čo bolo ich historicky najlepšie umiestnenie, predovšetkým hrali pekný behavý futbal. Podľa pamätníkov najkrajší v Československu. „Košice a VSS boli pre mňa veľmi dôležité, išlo o začiatok mojej trénerskej kariéry v Československu. Veľmi sa tam fandilo futbalu, v klube som spolupracoval s dobrými a starostlivými funkcionármi, napríklad s Ladislavom Kropáčom, a s kvalitným kádrom s takými hráčmi ako Švajlen, Desiatnik, Štrausz, Štafura, Hoholko, Pivarník, Daňko, Pollák či Jožo Bomba. Doteraz tento klub sledujem a fandím mu. To však platí o všetkých kluboch, v ktorých som pôsobil a bolo ich dosť.“ Ďalšou jeho trénerskou zastávkou bola – spolu s Janom Fáberom – reprezentácia ČSSR do 23 rokov, s ktorou získali titul majstra Európy v tejto vekovej kategórii, Slovan Bratislava, s ktorým vybojoval dva tituly majstra ČSSR (1974,1975), dva triumfy v Slovenskom pohári, jeden v Československom. „Pre mňa bolo nádherné hrať za Slovan a potom bolo nádherné ho trénovať. Jeho trénerské spojenie s Václavom Ježkom, v Prahe žijúcim rodákom zo Zvolena, bolo požehnaním pre československý futbal. Prinieslo titul majstra Európy 1976, bronz na ME 1980, postup a úspech na MS 1990. „Veľmi dobre sme vychádzali. Diskusia medzi nami bola stále živá, plodná a úprimná. Ja som rešpektoval jeho, on mňa a tento vzájomný rešpekt veľmi dobre vplýval na kolektív. Hráči videli, že naša spolupráca je užitočná a potvrdilo sa to aj výsledkami. V 70. rokoch bol oficiálne trénerom on a ja jeho asistent, potom sme si funkcie vymenili, avšak vždy sme boli rovnocenní partneri.“ Mohol trénovať aj Barcelonu. „Chcela ma po roku 1980. Generálny riaditeľ klubu bol vtedy Ladislav Kubala, ktorého som poznal a ktorý bol veľmi dobrý kamarát s mojim strýkom Pufom Bačkorom. Barcelona mala samozrejme cveng a v tom čase aj kvalitný káder s Rakúšanom Kranklom či Dánom Allanom Simonsenom. Bol som dokonca aj v Španielsku. Ale vtedajší šéf československej telovýchovy Antonín Himl ma nepustil s tým, že ešte musím urobiť niečo pre republiku.“ Mimochodom, nebola to jediná ponuka, ktorú nemohol akceptovať. Po MS 1982 dostal na istý čas dištanc a nesmel ísť trénovať do zahraničia – mal pritom možnosť viesť reprezentácie Portugalska a Rakúska! Po MS 1990 prevzal Aston Villu. Nikdy predtým v Anglicku netrénoval kouč, ktorý nemal britský alebo írsky pas. „Bol to pre mňa dôležitý moment. Dostal som sa do inej sféry futbalu. Anglický mal v sebe niečo iné, niečo kultúrno-spoločenské, čo spájalo hráčov, trénerov funkcionárov, fanúšikov i novinárov.“ V Aston Ville mal v kádri Davida Platta, Tonyho Cascarina, Paula McGratha, silným momentom však bolo to, že doň vytiahol vtedy 18-ročného Dwighta Yorka. V Sportingu Lisabon zas pár rokov predtým do áčka stiahol 17-ročného Paula Futreho. V najpopulárnejšom tureckom klube, v istanbulskom Fenerbahce, mal dobrú pozíciu – radšej však vypočul hlas svojho srdca a prijal ponuku viesť reprezentáciu samostatného Slovenska. „Neváhal som ani chvíľu. Slovenská reprezentácia mala prednosť, hoci vo Fenerbahce som sa cítil dobre a bol to uznávaný klub aj na medzinárodnom poli. Jeho funkcionári mi vychádzali v ústrety, navrhovali mi predĺženie kontraktu s vylepšenými podmienkami. Ale nemohol som…“ Ktorých zo stoviek svojich zverencov mal najradšej? „Dávate mi ťažkú otázku. Príliš senzitívnu. Vždy som veril tímovej robote. To bolo jedno z mojich kréd. Ale keď musím niekoho spomenúť, tak v Aston Ville to boli David Platt a Dwight Yorke, vo Fenerbahce Tanju Colak a v Celticu Henrik Larsson. V Slovane celá partia hráčov, s ktorými som získal titul – Ondruš, Pivarník, Masný, Gӧgh, Čapkovičovci, Švehlík… Zo slovenských hráčov je však u mňa na prvom mieste Ľubo Moravčík – hádam sa ostatní neurazia, to by som nerád…“ Ktoré trénerské rozhodnutie bolo najťažšie? „Asi prípad Knoflíčka a Kubíka po ich emigrácii a návrate do reprezentácie pred MS 1990. V tíme boli hráči, ktorí postup vybojovali a v prípade ich návratu by o miesto v nominácii na svetový šampionát prišli. Navyše, hovorilo sa, že Kubík a Chovanec nemôžu hrať pri sebe, lebo sú obaja pomalí. Vidíte, mohli…“ Ktoré rozhodnutie bolo najriskantnejšie? „Možno skôr z pohľadu verejnosti, ani nie tak z mojej, to bol príchod Ľuba Moravčíka do Celticu. Ja som to tak až nevnímal, lebo som Ľuba veľmi dobre poznal.“ Ten v novembri 1998 na podnet Jozefa Vengloša prišiel do Celticu ako 33-ročný hráč. Za 350000 libier do tímu, ktorý vtedy podpisoval hráčov za milióny libier. „Novinári, predovšetkým tí, čo viac fandili Rangers, písali, že som si priviedol syna. Potom sme vyhrali nad Rangers 5:1 a pre mnohých neznámy Moravčík dal dva góly. Mohol som povedať – vidíte, dobrého syna som si priniesol…“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova