Marek Sapara

„Nerád by som teraz urazil možno tristo hráčom, s ktorými som kedy hrával, ale mojím najlepším spoluhráčom bol Steffen Iversen. Keď som prišiel do Trondheimu, on už bol veľký hráč, na konte mal niekoľko rokov v anglickej Premier League. Bol moja opora, veľmi mi pomohol uchytiť sa vo veľkom futbale. Za najlepšieho trénera považujem bývalého hráča Lokomotívy Košice Dušana Ujhelyho. Trénoval ma na základnej škole od piatej triedy, po mojom príchode z Ďurďošíka do Košíc. Vďaka nemu bola moja kariéra taká, aká bola. Bol to nielen výborný tréner, ale aj skvelý človek. Najcennejší gól, ktorý som dosiahol, bol prvý reprezentačný, padol v novembri 2006 do siete Bulharska. Najradšej spomínam na premiérový zápas v skupine Ligy majstrov. Bolo to na jeseň 2007, s Rosenborgom sme nastúpili na Stamford Bridge proti domácej Chelsea. Remizovali sme 1:1 a ja som prihrával na gól. Ťažko by som vyberal klub, v ktorom som sa cítil najlepšie. Každý vie, aký mám vzťah k Ružomberku, ale ak by som opomenul Rosenborg a Trabzonspor, dva veľké európske tímy, nebolo by to fér.“

Je koniec. Vyše 130 zápasov v najvyššej slovenskej súťaži, ďalších takmer 200 v Nórsku a v Turecku, patrí do úspešnej histórie, ovenčenej tromi titulmi, jedným pohárom, účasťou na majstrovstvách sveta 2010 v Juhoafrickej republike či deviatimi štartmi v hlavnej súťaži Ligy majstrov. Stredopoliar Marek Sapara sa po viac ako sedemnástich rokoch rozhodol uzavrieť kapitolu s názvom profesionálnom profesionálna kariéra. Pôvodne chcel končiť až v lete, v posledných dňoch však udalosti nabrali rýchly spád. Najskôr tri dni pred Silvestrom rozhodnutie Ružomberka o nepredĺžení zmluvy, následné vzbúrenie sa fanúšikov klubu, snaha vedenia o opätovné stretnutie a napokon ponuka od MFK na spoluprácu na funkcionárskej úrovni. „Veľa som o všetkom rozmýšľal. Najskôr Ružomberok nefiguroval v mojich plánoch, ale potom som rozhodol. Mám rád tento klub ako celok, mám rád ľudí v meste. Áno, niečo sa stalo, no treba to hodiť za hlavu. Skončil som skôr, ako som čakal, to je pravda, ale raz to muselo prísť. Chcem pomáhať tým, ktorí si to zaslúžia. Myslím si, že ich je celkom dosť. V minulosti som sa práve preto vrátil z Turecka a doteraz sa na tom nič nezmenilo,“ informuje 35-ročný stredopoliar.

V Ružomberku sa bude odteraz venovať predovšetkým mládeži, popritom bude pracovať na rozšírení trénerského vzdelanie. „Budem pomáhať pri budovaní akadémie, budem naháňať talenty. Aj svojimi skúsenosťami chcem prispieť k tomu, aby sa mladí hráči dokázali v kľúčových otázkach správne rozhodovať. Kopačky nevešiam úplne na klinec, budem hrávať vo štvrtoligovom B-tíme, ktorému chcem pomôcť k postupu. Zároveň budem pri Jánovi Hasprovi privoniavať k trénerskému remeslu v praxi. S A-mužstvom nebudem mať nič spoločné,“ vysvetlil 38-násobný bývalý reprezentant Slovenska. Napriek tomu, že mal na stole aj prvoligové ponuky na predĺženie kariéry, rozhodnutie, ktoré sa definitívne zrodilo v piatok popoludní, považuje za najlepšie. „A najrozumnejšie. Každý, kto po toľkých rokoch musí skončiť, to má ťažké. Tridsať rokov hrám futbal, z toho od osemnástich som bol profesionál. Pri rozhodovaní mi veľmi pomohla rodina, som jej veľmi vďačný. Jedna kariéra sa končí, iná začína. Vždy som chcel ostať pri futbale, a to sa mi splnilo.“ Dianiu na mládežníckej úrovni sa bude venovať naplno, na stúpanie vyššie po funkcionárskom rebríčku momentálne nemyslí. „Chcem si urobiť trénerskú A-licenciu, to je ďalšia priorita. V tejto sfére mám čo dobiehať. Čaká ma zaujímavé obdobie.“

Isté je, že pri obhliadnutí sa späť za kariérou má byť na čo hrdý. „Parádne boli už začiatky v Košiciach, keď ma k futbalu priúčali bratia Sovičovci, Zvara či Obšitník, pokračoval som v Ružomberku, kde sme získali double. Potom odchod do Nórska, ďalší titul, nasledovala Liga majstrov, Európska liga, majstrovstvá sveta. Som nesmierne vďačný, že moja kariéra bola naozaj pestrá. Mal som šťastie na dva veľké kluby, Rosenborg a Trabzonspor. Ani na ostatné kluby nikdy nezabudnem.“ Reprezentačným vrcholom sa stala účasť na svetovom šampionáte v Juhoafrickej republike, aj keď nastúpil len na niekoľko minút v záverečnom osemfinálovom vystúpení proti Holandsku (1:2). „Išli sme aj s Maťom Jakubkom do hry za stavu 0:2 a som rád, že sme ešte prispeli k zdramatizovaniu priebehu. Po našej vzájomnej akcii kopol Robo Vittek úspešne penaltu a ja som mal dokonca aj ďalšiu šancu, keď mi zakončenie v sľubnej pozícii zblokoval obranca. Majstrovstvá sveta boli futbalové dobrodružstvo, na ktoré nikdy nezabudnem.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova