ME 1968

Zomrel kráľ, nech žije kráľ! Slovná hračka, ktorá pripomína kontinuitu kráľovskej moci, nadobudla reálne parametre aj vo svete futbalu. Po finále druhého ročníka Pohára národov (predchodca európskych šampionátov) turnaj zanikol a zrodili sa majstrovstvá Európy. Tento krok bol logickým vyústením a snahou UEFA dať najvyššej kontinentálnej súťaži národných výberov nové a podstatne reprezentatívnejšie fórum. Do kvalifikácie sa prihlásilo 31 reprezentačných mužstiev, ktoré v nej súperili od 1. augusta 1966 do 28. februára 1968. Rozdeleniu mužstiev do skupín predchádzala búrlivá debata, po ktorej sa napokon odsúhlasil vtedajší systém FIFA pri majstrovstvách sveta – žrebovalo sa i nasadzovalo. Tento systém mal zaručiť, že sa medzi ôsmich najlepších dostanú naozaj najlepšie výbery. „Pevne dúfame, že tieto majstrovstvá Európy zrodené po desaťročných pôrodných bolestiach, ktoré majú na znak uznania práce ich iniciátora a patróna podnázov Pohár Henriho Delaunaya, dosiahnu taký úspech, aký im želáme. Pri účasti kompletnej európskej elity o tom sotva možno pochybovať,“ vyhlásil pred štartom kvalifikačných bojov generálny tajomník UEFA Hans Bangerter. Žreb rozdelil mužstvá do ôsmich kvalifikačných skupín. V siedmich boli po štyri tímy, len vo štvrtej boli tri. Trénerom Československa bol Jozef Marko, ktorý viedol výber už druhé kvalifikačné obdobie. V tom prvom, na svetový šampionát v Anglicku 1966 neuspel a mal šancu na reparát. V spoločnosti obhajcu európskeho prvenstva Španielov, Írov a Turkov to bola náročná úloha. „Uvedomujeme si, že naším najvážnejším súperom budú Španieli. Turecký futbal poznáme dobre z kvalifikácie majstrovstiev sveta, no írske mužstvo je pre nás veľká neznáma,“ okomentoval Marko našu skupinu. V jej sumári nás predbehli Španieli, ktorí nazbierali o bod viac. Rozhodujúca bola domáca prehra práve s neznámymi Írmi. Výstižne duel zhodnotil generálny tajomník írskeho futbalového zväzu Joe Wickham: „Nečakané víťazstvo je dielom celého kolektívu. Viem, že vás to stálo postup, ale taký je futbal. Dúfame, že nám Španieli pošlú ďakovný telegram.“ Víťazi skupín sa následne stretli vo štvrťfinále – okrem Španielov sa do vyraďovacej časti hranej systémom doma – vonku ešte prebojovali: Bulharsko, ZSSR, Juhoslávia, Maďarsko, Taliansko, Francúzsko a Anglicko. Do semifinále, ktoré sa už hralo na Apeninskom polostrove sa dostali domáci Taliani, ktorí vyradili Bulharov (2:3 a 2:0). Spoločnosť v najlepšej štvorke im robili futbalisti ZSSR, Juhoslávie a Anglicka. Tímy sa museli popasovať s premiestňovaním sa na juh Európy. Najväčšie cestovné komplikácie mali Sovieti, tí museli cestovať cez polovicu Európy. Pri premiestňovaní zažili autonehodu, pri ktorej sa im zranil najskúsenejší hráč Valerij Voronin. Potom samotní reprezentanti požadovali od trénera Jakušina, aby pre chorobu diagnostikovanú ako hviezdománia vyradil z mužstva ďalšieho tvorcu hry Józsefa Saba i so spoluhráčom z Dynama Kyjev Fiodorom Medviďom. Zdravotné problémy mala Juhoslávia, tej sa v prípravnom zápase s Československom v Bratislave (naši triumfovali 3:0) vážne zranili Musemič (otras mozgu) a Lazarevič (zlomený nos). Oba semifinálové súboje sa hrali v jeden deň. Najskôr sa všetky oči futbalových a zvlášť talianskych fanúšikov upierali na Neapol, kde na štadióne San Paolo nastúpila „squadra azzurra“ proti ZSSR. Rozvášnených domácich fanúšikov neschladil ani neustály dážď, pred ktorým sa chránili dáždnikmi. Nakoniec však spomedzi mrakov vykuklo finálové slnko. Taliani v tom čase zažívali tridsaťročný pôst od veľkých trofejí, predtým sa naposledy tešili z triumfu na majstrovstvách sveta 1938 vo Francúzsku. Tréner Ferruccio Valcareggi cieľavedome budoval káder, aby sa zlomila táto čierna séria bez úspechu. No jeho zverenci v bráne s dnes slávnym Dinom Zoffom nevymysleli proti „zbornej komande“ nič. Tréner ZSSR Jakušin prikázal svojim hráčom, aby nebránili, ale útočili, čím domácich poriadne zaskočili. „Sovietski futbalisti mali hru najmä v prvom polčase úplne pod kontrolou. Ich hegemónna útočná koncepcia narobila talianskej obrane nemálo starostí. Domácim chýbali rýchlejšie a vtipnejšie akcie,“ konštatoval novinár francúzskej agentúry AFP. Bezgólová remíza svietila na veľkoplošnej tabuli po 90 minútach a aj dvojnásobnej pätnásťminútovej extra porcii času. O postupe Talianska do finále rozhodol žreb. „Ak je stále výsledok nerozhodný, víťaza určí rozhodca žrebom priamo na štadióne – nie však na ihrisku. Prítomní musia byť zástupcovia oboch asociácií a delegát organizačného výboru,“ písalo sa v stanovách. Žrebovalo sa pod hlavnou tribúnou a hlavnú úlohu zohrávala desaťfranková minca. Kapitán domácich Giacinto Facchetti si v hre „hlava – znak“ zvolil hlavu a následne minca začala tancovať na stole. Keď dotancovala, hlava bola hore a to bol signál, aby sa šťastím roztancovalo celé Taliansko. Druhé semifinále vo Florencii neprinieslo podobné nervydrásajúce rozuzlenie. Duel medzi Juhosláviou a Anglickom už tiež smeroval do predĺženia, no štyri minúty pred záverečným hvizdom rozhodol o postupe Juhoslovanov cez anglického favorita Džajič. Spravodajca agentúry Reuters okomentoval prehru nasledovne: „Podceňovaní futbalisti z východnej Európy pretrhli anglický sen, že získajú titul a pripoja ho k svetovej korune…“ Deň po semifinále sa účastníci záverečnej fázy turnaja zbalili a vycestovali tam, kam vedú podľa známeho starého porekadla všetky cesty – do Ríma. Najväčší úsmev mali na tvári futbalisti Juhoslávie, ktorí postupom do finále prekvapili všetkých a možno aj sami seba. Naopak, najsmutnejší boli Sovieti, tí po prvom a druhom mieste na prvých dvoch Pohároch národov mohli bojovať len o bronz. V ňom Jakušinovi zverenci nenašli po semifinálovom sklamaní vnútorné sily a podľahli Angličanom 0:2. Po „malom finále“ prišlo na rad „veľké“. Tréner Talianov si želal za súpera radšej Anglicko ako Juhosláviu. „Angličania zďaleka nehrajú tak dobre ako pri domácom víťazstve na svetovom šampionáte v roku 1966. Juhoslovania predvádzajú rýchly futbal,“ vyhlásil pred finále Valcareggi. Jeho tušenie bolo správne, súper bol ten, kto mal loptu viac v držaní ako víchor prechádzal obrannými hradbami jeho zverencov. Doslova to bola hra mačky s myšou a v 39. minúte sa futbalisti Juhoslávie ujali vedenia po góle Džajiča, ďalšie však už nepridali, za čo ich Taliani potrestali desať minút pred koncom. Z priameho kopu rozvlnil sieť Domenghini. Celá situácia však bola sporná, lebo domáci zahrali štandardku v čase, keď rozhodca Dienst posúval juhoslovanský múr. Všetci žasli nad tým, čo sa stalo… Pre Diensta to bolo posledné stretnutie, ktoré rozhodoval. Juhoslovania podali protest, ale neuspeli. Podľa pravidiel sa tak súboj o majstrovskú korunu musel opakovať. Ak by sa opakovaný duel skončil remízou aj po predĺžení, o víťazovi by rozhodol žreb. Finálová repríza bola na programe o dva dni a Taliani ju už zvládli bez problémov, po presných zásahoch Rivu a Anastasiho v prvom polčase vyhrali 2:0. Jediný, kto okrem Talianov veril, že domáci vyhrajú prvé oficiálne majstrovstvá Európy, bol Brazílčan Pelé. „Vyhrá Taliansko,“ povedal pred druhým finále pre France Football. Diskusie však po poslednom zápase ME neutíchali. Diskutovalo sa, či si Juhoslávia nezaslúžila aspoň polovicu titulu. Dva roky po finále však už nikto nepochyboval, že titul skončil v správnych rukách. Taliani odvtedy neprehrali žiadne stretnutie a toto úspešné ťaženie skončili až vo finále MS 1970 v Mexiku.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova