MS 1950

Po MS 1938 vo Francúzsku prišiel ďalší svetový šampionát na rad až v roku 1950, v rokoch 1942 a 1946 sa futbal na najvyššom fóre nehral. V Európe frčali domáce súťaže, hrali sa priateľské zápasy, v Južnej Amerike sa dokonca v rokoch 1938 až 1950 uskutočnili štyri kontinentálne šampionáty. Hneď po obsadení Talianska angloamerickými vojskami viceprezident FIFA vytiahol spod postele škatuľu od starých topánok a z nej sošku Zlatej Niké, ktorá tam prečkala druhú svetovú vojnu. Toto gesto bolo symbolické, najbližšie stretnutie vedenia FIFA a šéfov národných futbalových zväzov v lete 1946 v Luxemburgu už pragmatické. Na kongrese za prvého muža FIFA opätovne zvolili Francúza Rimeta, ba čo viac, k 25. výročiu jeho panovania odhlasovali nový názov pre trofej majstra sveta – Pohár Julesa Rimeta. Do košiara FIFA sa po sedemnástich rokoch vrátilo Anglicko a právo organizovať MS 1950 prisúdili Brazílii. V hlasovaní zdolala siedmich súperov, medzi nimi aj Argentínu. Delegát brazílskeho zväzu Machado v nadšení sľúbil, že postavia nový štadión pre 200000 divákov. Mnohí sa len uškŕňali. V záverečnej reči si však Machado neodpustil poznámku. „Dúfam, že tentoraz sa budú Európania do našej krásnej krajiny ponáhľať a my nebudeme musieť organizovať torzo šampionátu ako Uruguajčania v roku 1930.“ Nuž zariekol to. Na šampionáte nakoniec štartovalo iba 13 tímov, presne toľko, ako pred dvadsiatimi rokmi v Uruguaji. Záujem pritom prejavilo 34 krajín, medzi ktorými však nebolo Maďarsko, ZSSR a ani Československo. U nás sa už zopár mesiacov budoval socializmus, podľa vzoru sovietskych klubov založili vojenský klub ATK Praha a okamžite ho zaradili do celoštátnej ligy. S hráčmi problém nebol, len zo Slavie narukovalo sedem hráčov. Bohemians si musel zmeniť názov na Železničári, Slavia na Dynamo, zo Sparty sa najskôr stalo Bratstvo Sparta a nakoniec Spartak Sokolovo. Uznáte, boli to dôležitejšie veci, ako nejaká kvalifikácia na MS… Tú vyžrebovali v Ženeve 1949, no do bojov napokon zasiahlo iba 25 tímov. Účasť odrieklo Rakúsko, považované v tom čase za najlepší stredoeurópsky tím. Bez boja postúpila India a všetci, čo sa neodhlásili v Južnej Amerike. Tam už tretíkrát za sebou neodohrali jediný kvalifikačný zápas. Sklamaním bol najmä truc Argentíny, ktorá vyhrala všetky štyri posledné ročníky Copa America. Jej najlepší hráči sa rozpŕchli do Kolumbie a Mexika za lepšími finančnými podmienkami, a tak vrchnosť rozhodla, že radšej žiadny ako slabý tím. Bližšie k pravde bude asi tvrdenie, že Argentínčania nemohli zniesť, že šampionát nebude u nich, ale v Brazílii. Program finálového súboja žrebovali 30. apríla 1950 v Londýne. Hoci si vybojovali postup, účasti na záverečnom turnaji sa vzdali Turci, Indovia a Škóti. Indovia vraj preto, že FIFA nariadila, že všetky mužstvá musia hrať v kopačkách, kým v indickej reprezentácii hrali všetci bosí. Na poslednú chvíľu ponúkli Brazílčania účasť Francúzsku, ale to odmietlo.

V Brazílii tak hralo trinásť mužstiev, ktoré rozdelili do štyroch skupín. Víťazi z nich postúpili do finálovej skupiny. Prvý raz a naposledy sa nehralo klasické finále, hoci osud to zariadil tak, že záverečný zápas medzi Brazíliou a Uruguajom finálovo vyznel. Brazílski kúzelníci začali šampionát vo veľkom štýle. Keď Zizinho, Ademir a Jair začali predvádzať uprostred ihriska svoj preslávený ťukes trojuholník, ľudia omdlievali nadšením. Výkon domáceho tímu v otváracom zápase turnaja nadchol 150000 divákov na Maracane. Lenže tá istá Brazília vzápätí len remizovala so Švajčiarskom 2:2. No tá istá celkom nie. Tréner Costa podľahol tlaku a v Sao Paule postavil miestne hviezdy. Teda úplne novú zálohu a dvoch nových útočníkov. V súboji s výbornou Juhosláviou, ktorej stačila na postup remíza, sa vrátil do starých koľají a dobre urobil – Ademir a spol. vyhrali 2:0. Keď sa schyľovalo k zápasu Anglicko – USA, noviny za kanálom La Manche písali: „Len dva národy nevedia hrať futbal: Eskimáci a Američania.“ A hľa, USA zvíťazili nad tímom, ktorý mnohí považovali za favorita turnaja, senzačne 1:0. Väčšiu hanbu vraj Angličania nikdy neutŕžili. Mimochodom, prsty v góle mal Alf Ramsey, neskorší tréner anglických majstrov sveta 1966. Američania boli na vrchole blaha. Oslavovali bujaro nie jednu, ale dve noci. Nečudo, že potom mali v dueli s Čiľanmi ťažké nohy a dostali päť gólov. Angličania sa mohli zachrániť v súboji so Španielmi, ale znovu prehrali 0:1 a tak sa mohli baliť. Tretia skupina mala byť najvyrovnanejšia. Taliani docestovali loďou, hoci iné reprezentácie do Brazílie leteli. Rok predtým zahynulo pri leteckom nešťastí celé mužstvo AC Turín, vrátane ôsmich reprezentantov na čele s Valentinom Mazzolom. Hneď prvý a kľúčový zápas však hráči okolo hviezdneho Boniperteho nezvládli. A to Švédi, ich súperi, museli hrať bez Grena a Liedholma, legendárnej dvojice z AC Miláno, lebo klub ich od Brazílie odmietol pustiť. Severania vyhrali 3:2 a zo sedla ich potom nemohla vyradiť ani remíza 2:2 s Paraguajom. S prstom v nose išli ďalej Uruguajčania – mali jediného súpera, a to Bolíviu. Nasúkali jej osem kúskov.

V finálovej skupine hrali Brazílčania ako odtrhnutí z reťaze. Sedem gólov Švédsku, šesť Španielsku. Uruguaj sa trápil, aj so Španielmi, aj so Švédmi prehrával po prvom polčase 1:2, ale zakaždým zabral: v prvom prípade vydrel bod za remízu a v druhom dva za víťazstvo. Nevýrazné výkony najúhlavnejšieho súpera vyvolali po celej Brazílii presvedčenie, že rozhodujúci duel bude malina. „Pozor, oni to na nás vedia,“ varoval tréner brazílskej reprezentácie, ale nikto ho nebral vážne. Brazílčanom stačila aj remíza, ľudia však hovorili o štvorgólovej nádielke. Oslavovalo sa už vopred, celú noc pred zápasom Rio de Janeiro pretancovalo. Za svitania sa išlo do kostolov na omše a odtiaľ na štadión. Ten otvárali, hoci bol výkop plánovaný na 15.00 h, už o ôsmej. Dve hodiny na to bolo v hľadisku viac ako 100000 divákov. Viacerí sa nevedeli v tej tlačenici zmestiť do kože. Jeden útok za druhým sa valil na bránu Uruguaja. Za prvú polhodinu sa hostia na súperovu polovicu dostali sotva dvakrát. Kapitán Varela dvakrát vykopával loptu z prázdnej brány, Andrade dokonca vyhlavičkoval loptu smerujúcu do siete robinzonádou, za akú by sa nemusel hanbiť ani brankár. Červenať sa nemusel ani ten. Maspoli robil čo mohol, zabránil najmenej trom gólom. A keď mužstvá odchádzali za bezgólového stavu do kabín na prestávku, na tribúnach bolo ticho, ktoré akoby veštilo skazu. Na začiatku druhého polčasu bolo, pravda, veselo. Friaca konečne strelil vytúžený gól. Zizinho od samej radosti vykopol loptu medzi divákov a ľudia ju nechceli vrátiť, rozhodca prerušil zápas. Tým sa festival brazílskeho útočného futbalu skončil. A keď potom Schiaffino zle postaveného Barbosu v bráne Brazílie, bolo 1:1 a tribúny opäť ticho zízali. Trinásť minút na to po krídle unikol Ghiggia a skoro z bránkovej čiary sa rozhodol necentrovať, ale pálil na bránu. Prekvapený Barbosa nezareagoval a Uruguaj viedol 2:1. Šokovaní Brazílčania si neboli schopní prihrať a tí v publiku onemeli. Do konca zápasu si Brazília nevypracovala ani jednu šancu, ani raz nevystrelila na Maspoliho. Majstrom sveta sa druhýkrát stal Uruguaj. Brazília sa odela po národnej katastrofe do čierneho súkna. „Mali sme šťastie, Boh stál na našej strane,“ povedal kapitán uruguajského tímu Obdulio Varela. Sympatická skromnosť na majstra sveta, však? Áno, Brazílčania boli lepší, ale nie v taktike. V nej ich Uruguajčania vyškolili ako malých chlapcov. Až osem ich bránilo na hranici vlastnej šestnástky, čakajúc na chybu súpera.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova