MS 1970

Keď rozhodli, že svetový šampionát 1970 bude v Mexiku, prvý raz ani v Európe, ani v Južnej Amerike, najmä Európania dvakrát nevýskali. Strašili ich horúčavy, pripomínajúce kováčsku vyhňu, vlhkosť ako v práčovni a nadmorská výška ako na úpätí Vysokých Tatier. Pravda, prvý problém znel trochu inak – najprv sa tam treba dostať. Angličania ako obhajca titulu a Mexičania ako usporiadatelia sa nemuseli vzrušovať, ale o zvyšných štrnásť miest sa rozpútal veľký boj. Čo boj, dokonca vojna! Nepreháňame. Rozpútala sa medzi Salvádorom a Hondurasom, dvoma úhlavnými rivalmi, susedmi, po tom, čo bolo jasné, že zásluhou víťazstva 3:2 v treťom súboji na neutrálnej pôde Aztéckeho štadióna v Mexico City sa do záverečného kola kvalifikácie zóny CONCACAF postupuje Salvádor. Honduras protestoval – dvaja salvádorskí hráči vraj nemali hrať, lebo si odpykávali ročný dištanc za neprístojnosti, ktoré stvárali v zápase ich klubu Alianza. Hondurasania so sťažnosťou nepochodili, no hystéria sa stupňovala. Vyvrcholila tým, že na sedemnásty deň po rozhodujúcom zápase dopadli na honduraské územie prvé granáty. Salvádor spustil útok po celej dĺžke hraníc argumentujúc, že bráni životy salvádorských imigrantov v Hondurase, ktorých susedia začali vyháňať z územia, no ktorom žili roky bez problémov. Obidva štáty nasadili letectvo i delostrelectvo. Nikým nevyhlásená vojna sa skončila krvavo: o život prišlo viac než tritisíc ľudí. Dodajme, že na svetový šampionát išiel napokon Salvádor, ktorý vo finále kvalifikácie v dodatočnom zápase na Jamajke zdolal po predĺžení Haiti. Baráž museli hrať aj československí futbalisti. Vošla do histórie ešte viac, než tá bruselská pečatiaca postup na MS 1962 v Čile. Hralo sa v Marseille. Keby Maďari, súper našich, vedeli, prečo práve vtedy a tam, nikdy by s tým nesúhlasili. Tretí december 1969 a svetoznámy stredozemný prístav odporučil trénerovi Jozefovi Markovi astrológ. Vraj hviezdy budú v ten deň na našej strane a nad Marseille budú mať v tom čase najväčšiu moc. Či bol v tom naozaj fígeľ, nevedno, isté je, že výkon, ktorý predviedli Adamec s kolektívom, to bola jedna báseň. Favorizované Maďarsko, s ktorým sme v predchádzajúcich dvoch kvalifikačných súbojoch vydreli s ťažkosťami len bod, ľahlo teraz popolom. Československo vyhralo 4:1. „Pôjdete do hája, okupanti, a nie do Mexika,“ hundral si spokojne po poslednom Joklovom góle popod nos kouč Marko zapaľujúc si vtedy snáď už dvadsiatu cigaretu počas chladného, no euforického večera. Nevedel zabudnúť, že aj naši južní susedia boli medzi tými, ktorí nás prišli v auguste 1968 „oslobodiť.“ Vtedy v Marseille sme boli na vrchole blaha. V Marseille to bol vraj najlepší výkon československej reprezentácie vôbec. Kto by si bol pomyslel, že o polroka budeme na to isté mužstvo nadávať, až sa budú hory zelenať. Všetci sa tvárili, že je všetko v najlepšom poriadku. A po januárovom žrebe základných skupín, ktorý nám priradil Brazíliu, Anglicko a Rumunsko. Kvôli dištancovanému Petrášovi za vylomeninu v závere barážového súboja s Maďarskom, keď pri postrannej čiare náš debutant posotil Beneho a musel von, do jarného programu pridali ešte ďalšie dva zápasy. Akoby Marko cítil, že toho chlapa musí mať k dispozícii už od začiatku šampionátu, a nie až si odpyká trojzápasový trest. To bola azda jediná vec, ktorá nám vyšla. Liga sa skončila zbytočne skoro a do Mexika s jeho riedkym vzduchom sa išlo zase trestuhodne neskoro. Napríklad Brazílčania tam boli o dva týždne skôr. Sekol sa aj Jozef Marko, ktorý po tom, čo videl Brazíliu trápiť sa v jej poslednom prípravnom zápase s Rakúskom (1:0), povedal, že niet sa čoho báť. Nešťastná Guadalajara. Dva roky predtým tam pohoreli olympionici, teraz sa išli upiecť zaživa hráči prvého tímu. Pritom nástup do premiérového súboja s Brazíliou, ak si odmyslíme voľného Pelého na päťke, ktorý našťastie, mieril nad, nemal chybu. Gurážny Petráš najprv vyľakal súpera prienikom z pravej strany a keď si „kanárici“ nedali na nášho hráča pozor ani druhý raz, ten ľavačkou zavesil gól. Zdalo sa, že Marko bude mať pravdu, táto Brazília za veľa nestojí. Horšie však bolo že už o 12 minút, keď Rivelino z trestného kopu vyrovnal a úplne najhoršie, že československým futbalistom začali vypovedať poslušnosť nohy. „To je hrozné, to sú galeje,“ uľavoval si smerom k našej lavičke útočník Karol Jokl. Cítili to tak všetci, a tak keď Pelé po hodine hry dal na 2:1, bolo jasné, kto vyhrá. Jairzinho pridal ďalšie dva kúsky, jeden z nich po slalome dokonca do prázdnej brány. Bol to začiatok konca našich na turnaji. Mužstvo, ktoré ako jediné hralo systémom 4-2-4, prehralo aj s Rumunmi (1:2), aj s Angličanmi (0:1). Prišiel čas opustiť hotel Malibu a vrátiť sa domov, keby sa to dalo, tak najradšej kanálmi. Brazíliu mal viesť pôvodne v Mexiku Joao Sadanha. Veľký kritik svojho predchodcu Moreiru, ktorý doviedol národný tím k titulu majstra sveta 1962, ale aj k blamáži štyri roky na to v Anglicku. A keď Moreira koncom roka 1968 zložil funkciu, šéf brazílskej federácie Joao Havelange Saldanhu, bývalého trénera Botafoga, ktorý sa v tom čase živil ako novinár, vyzval: tak to vezmi, keď si taký múdry! Saldanha to vzal a v kvalifikácii jeho tím nemal najmenší problém, keď vyhral všetkých šesť zápasov a zaknihoval skóre 23:2. Navyše sa do reprezentácie vrátil Pelé, hoci po svetovom šampionáte v Anglicku, dobitý na tele i na duši, sa zaprisahával, že ho už na nijaké majstrovstvá nedostanú. Tvrdohlavý Saldanha vyhlásil, že celú jar roku 1970 chce mať všetkých reprezentantov k dispozícii a nech to kluby láskavo vezmú na vedomie. Tie sa však vzbúrili a temperamentný reprezentačný kouč si vymieňal názory so svojimi oponentmi naozaj svojsky. Trebárs s trénerom Flamenga Dorivalom Yustrichom s pištoľou v ruke a výstrelmi do vzduchu. Aby nedošlo k najhoršiemu, Havelange ho dva mesiace pred výkopom prvého zápasu MS odvolal. Na Saldanhovo miesto prišiel Zagallo, ako hráč dvojnásobný majster sveta. Neznie to veľmi ako recept na úspech, ale vedenie brazílskeho futbalu tento ťah ľutovať naozaj nemusel. MS 1970 boli prvé, na ktorých sa mohlo striedať, každý tím mohol v zápase urobiť dve zmeny. Prvý raz rozhodcovia ukazovali hráčom karty. Na červenú však nenašli dôvod, bez vylúčeného hráča boli v histórii už len jedny MS – v roku 1950. Už v zápasoch základnej skupiny sa utrhol z reťaze útočník NSR Gerd Müller: jeden gól Maroku, tri Bulharsku, tri Peru. To Taliani si spočiatku na góly veľmi nepotrpeli. Na postup do štvrťfinále im stačilo streliť v troch zápasoch jediný – hneď v prvom Švédsku, a potom uhrať dve bezgólové remízy s Izraelom a Uruguajom. Najkurióznejší gól svetového šampionátu strelil MexičanValdivia v zápase so Salvádorom. Rozhodca najprv urobil školácku chybu. V prospech Salvádora odpískal priamy kop, ten však rozohrali Mexičania a po rýchlej akcii strelil na konci prvého polčasu akoby obarenému súperovi prvý gól zápasu. Dezorientovaný arbiter ho bez mihnutia brvou uznal. To Salvádor dočista zlomilo a napokon prehral 1:4. Z brazílskej samby boli najmenej vyplašení Angličania, v skupine hrali s nimi ako rovný s rovným. Futbalovým kúzelníkom toho veľa nedovolili. Až Jairzinhovi, ktorý v druhom polčase prekonal Banksa. Brazílske pravé krídlo strelilo svoj obligátny gól v každom zápase na turnaji, akurát Československu dva. Angličania mali na to, aby prinajmenej vyrovnali, ale to by nesmel Ball napáliť loptu do žrde. Hlavnú cenu za najnapínavejší scenár na turnaji by však tento zápas nezískal. Ako ani štvrťfinále NSR – Anglicko (3:2), hoci grády malo – Nemci prehrávali o dva góly, aby v predĺžení svojho soka Müllerovým gólom dorazili. Najväčšia kovbojka sa odohrávala v predĺžení semifinálového duelu NSR – Taliansko. Zverenci trénera Valcareggiho od siedmej minúty, majúci gól k dobru, zabetónovali svoju šestnástku deviatimi mužmi, ale v nadstavenom čase im „zatieklo“. Schnellinger, Nemec hrajúci za AC Miláno, vyrovnal. Vzápätí sa strhla prestrelka, ktorá sa zastavila na skóre 4:3 pre Taliansko. Franz Beckenbauer, vtedy ešte stredopoliar, odohral celé predĺženie s páskou fixujúcou jeho zranené rameno. Tím Helmuta Schӧna už nemohol striedať a neskorší futbalový cisár, hoci sužovaný príšernou bolesťou, odmietol zísť z trávnika. Na turnaji boli aj lepšie zápasy ako ten finálový. Keď dal v 17. minúte hlavičkou prvý gól zápasu, v Brazílii vraj veľké nadšenie nevypuklo. Mohol za to zrejme komentátor brazílskej televízie, ktorý tvrdil, že mužstvo, ktoré skórovalo vo finále MS ako prvé, vždy prehralo. Nemal úplne pravdu, platilo to len od vojny, no fanúšikov pekne zneistel. A keď Boninsegna tesne pred koncom prvého polčasu vyrovnal, mnohí v tom videli zlé znamenie. Na Zagallov tím však Taliani nemali. Keď Gersonova šupa zašuchotala v Albertosiho sieti a driblér Jairzinho zvýšil na 3:1, bolo jasné, kto bude víťaz. Tretí triumf na MS značil, že Brazília si mohla Zlatú Niké nechať navždy. Že o ňu neskôr prišla, lebo ju zlodeji ukradli, to je už iná pesnička.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova