MS 1994

V poradí pätnásty stret futbalovej elity planéty sa odohrával prvý raz v USA. Usudzovalo sa, že pôjde o šampionát s viacerými neznámymi, hlavne z jedného podstatného dôvodu. Politicky i hospodársky sa USA radia medzi svetových obrov, futbalovo však patrili medzi rozvojové krajiny. Najpopulárnejšia hra sveta navyše v USA neletí, v záujme divákov je výrazne za bejzbalom, americkým futbalom či ľadovým hokejom. Kalkulovalo sa, že MS prinesú výrazný posun v komerčnej oblasti, čo sa vyplnilo. Lopta Questra, zhotovená z piatich druhov materiálov, sa napokon gúľala rovnako, ako kdekoľvek inde na svete. Popri domácej reprezentácii, štartujúcej na záverečnom turnaji z titulu organizátora, malo priamy postup na šampionát zabezpečené aj Nemecko ako obhajca titulu. O zvyšných 22 miesteniek sa uchádzali národné výbery 147 krajín, tri z nich prekĺzli medzi dva tucty ako nováčikovia: Grécko, Nigéria a Saudská Arábia. Pri žrebovaní 19. decembra 1993 v Las Vegas nasadili na čelo šiestich skupín tímy USA, Brazílie, Nemecka, Argentíny, Talianska a Belgicka. Práve Belgicko bolo osudom poslednej federálnej československej reprezentácie v 4. kvalifikačnej skupine, v ktorej začínala ako ČSFR a končila pod hlavičkou RČS. Skupinu vyhralo Belgicko pred Rumunskom, obaja získali po 15 bodov a o poradí rozhodovalo skóre. RČS obsadila tretie miesto s dvojbodovým odstupom. Ešte mohla obrátiť všetko vo svoj prospech, keby v záverečnom zápase v Bruseli vyhrala. Nestalo sa, bezgólová remíza posunula do USA belgických „červených diablov“. Československú kvalifikáciu rozbiehala trénerská dvojica Milanov, Máčala – Lešický, ktorá po remíze 1:1 koncom marca 1993 na Cypre rezignovala. V zostávajúcich šiestich z desiatich kvalifikačných duelov sa pokúsili záchrannú brzdu zatiahnuť renomovaný kouč Václav Ježek s asistentskou dvojicou Adamec, Lička. Hoci dovtedajšie straty mužstvo pomaly odbúravalo, v historicky 499. dueli spoločnej reprezentácie s rozpačitými a o vylúčeného Alberta oslabenými Belgičanmi v Bruseli víťazný krok urobiť nedokázalo. Pre Ľubomíra Moravčíka či Petra Dubovského sa sen o zaoceánskom dobrodružstve rozplynul. V kvalifikačnom močarisku však uviazli nádeje viacerých, aj prominentných reprezentácií. Zo starého kontinentu nepostúpil hrdý Albión, úradujúci majstri Európy z Dánska, Poľsko, Portugalsko, ani Francúzsko. Galský kohút vypadol priam tragicky, keď mu v poslednom domácom zápase stačila s Bulharskom na postup aj remíza, ale Emil Kostadinov skóroval tri sekundy pred uplynutím 90. minúty. Bulhari vyhrali 2:1 a do USA cestovali oni. Z Južnej Ameriky sa nekvalifikoval Uruguaj, dvojnásobný majster sveta. Čiernym koňom šampionátu mala byť Kolumbia, ktorá v priebehu dvoch rokov v 31 zápasoch nenašla premožiteľa a mužstvo okolo tvorcu hry Valderramu či strelca Asprillu favorizoval dokonca aj Pelé. Tím trénera Maturanu prehral s Rumunskom i s USA a úspech proti Švajčiarsku preň už v A-skupine nič nezachránil. Kolumbijčania balili ako prví kufre a tréner Maturana bol rád, že sa nemusí vracať domov, pretože začínal angažmán v Atleticu Madrid. Účastníkov šampionátu šokovala zakrátko správa o brutálnej vražde kolumbijského obrancu Andresa Escobara, ku ktorej prišlo v sobotu 2. júla o 3.30 h na parkovisku pred barom v meste Medellin. Príčiny sa rôznili, jedna verzia hovorí o spojení s MS, keďže vraj neznámy muž na 27-ročného hráča zakričal: „Vďaka za vlastný gól“ a nasledovala streľba. Futbalista pri prevoze do nemocnice zomrel a v jeho tele našli dvanásť guliek. Polícia vypísala za informácie o vrahoch odmenu 50 miliónov pesiet, stále viac sa potvrdzovali dohady, že za vraždou stojí narkomafia. K činu sa totiž v anonymnom telefonáte prihlásila tajomná organizácia „Smrť Calicartelu“. V prípade Escobara mohlo ísť o pomstu za prehru veľkej peňažnej čiastky v nelegálnych stávkach, v Kolumbii totiž nik nepochyboval o postupe reprezentácie do osemfinále. Escobar bol hráčom klubu Atletico Nacional Medellin, v národnom drese odohral 56 zápasov a dal jeden gól – kolíske futbalu Anglicku v londýnskom Wembley. Nešťastný vlastný gól, keď smoliarsky skrútil strelu Američana Harknessa za chrbát vlastného brankára Codrodu v zápase proti USA (1:2), sa mu stal osudný… Do análov amerických MS sa neslávne zapísal Diego Armando Maradona. Mesiac pred otvorením turnaja ešte málokto veril, že by sa 34-ročná vyhasínajúca hviezda mohla stať po mnohých škandáloch kľúčovou postavou v tíme trénera Alfia Basileho. Argentína však aj vďaka jeho umeniu zažiarila v zápasoch s Gréckom (4:0) i Nigériou (2:1). Po tom druhom sa však prevalil dopingový škandál Maradonu. FIFA vyriekla ortieľ doživotnej diskvalifikácie a hráči potom podľa slov Basileho pobehovali po ihrisku ako stratené ovce. Prehrali posledný duel skupiny s Bulharskom i osemfinále s Rumunskom. Maradona sa síce dušoval, že v USA nebral žiadne drogy a brazílsky prezident FIFA Joao Havelange mal vraj útok na neho vopred naplánovaný. Nečakane šťastná hviezda svietila nad výkonmi balkánskych reprezentácii Bulharska a Rumunska. Bulhari na čele s lídrom Christom Stoičkovom sa dostali až do zápasu o tretie miesto. Tam už ekipa okolo vtedajšej hviezdy FC Barcelona, o ktorej taliansky kouč Sacchi vyhlásil, že zastaviť Stoičkova možno iba pištoľou, ľahla popolom a Švédi ju zmietli z ihriska po výsledku 4:0. Rumuni na čele s „karpatským Maradonom“ Hagim i strelcom Raducioiuom, ukončili svoju púť vo štvrťfinále, kde po remíze 2:2 so Švédskom prehrali v pokutových kopoch. „Tri korunky“ sa nakoniec stali osudom oboch balkánskych tímov a sami si ich eliminovaním vybojovali bronzové medaily. Vo finále bojovali rovnaké mužstvá, ako 24 rokov predtým v Mexiku: Brazília a Taliansko. Prvý raz v histórii v ňom nepadol gól, dokonca ani po predĺžení, o majstrovi sveta musel rozhodnúť až penalty. Góly absentovali aj napriek tomu, že proti sebe nastúpili dve z jagavých osobností tohto šampionátu – Romario a Roberto Baggio, ktorí mali už na konte po päť gólov. Taliansky lodivod Sacchi poslal Baggia na ihrisko aj s rizikom, že sa mu zhorší svalové zranenie, na ktoré sa sťažoval. Brazílčania utrpeli citeľnú stratu už po dvadsiatich minútach, keď musel trávnik opustiť zranený obranca Jorginho. Pri kvalite oboch obrán a stanovenej taktike bolo gólových príležitostí málo, preto aj boj dospel až k pokutovým kopom. Franco Baresi sa odhodlal kopať, hoci ho elektromobil predtým úplne vyčerpaného odviezol z ihriska – a prekopol bránu. Vzápätí sa v náručí trénera Sacchiho rozplakal. Daniele Massaro kopol priamo do rúk Taffarela, z Brazílčanov zlyhal iba Marcio Santos. Ťarcha udržať nádeje ostala na Robertovi Baggiovi, ale ako to už paradoxne býva, superhviezda práve v rozhodujúcom momente zhasla a poslala loptu „do oblakov“. Brazília sa vďaka úspešnej realizácii Romaria, Branca a Dungu stala štvrtýkrát majstrom sveta a jej hráči prvýkrát siahli na Svetový pohár. V hlavnej úlohe sa predstavil Romario. Skvostnú vizitku si vystavil už v poslednom zápase kvalifikácie proti Uruguaju, v ktorom Brazília vyhrala na slávnom štadióne Maracaná v Riu 2:0. Dal dva krásne góly a doma ho pasovali za génia. Na MS mal najväčší podiel na gólovom kontingente „kanárikov“, z jedenástich zásahov malo päť jeho rukopis a s výnimkou osemfinále s USA a finále s Talianskom skóroval v každom dueli. FIFA mu udelila Zlatú loptu pre najlepšieho hráča turnaja, v Zlatej kopačke (góly plus prihrávky) skončil štvrtý a dostal sa do ideálnej zostavy. Romario de Souza Faria, v tom čase 28-ročný hráč FC Barcelona, bol proste jednotkou.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova