MS 1998

Svetový šampionát sa do Francúzska vrátil po šesťdesiatich rokoch a domáci veľmi túžili po triumfe, ktorý ešte nikdy nezažili. Mali silné mužstvo a fanúšikovia dúfali, že práve v domácom prostredí dokážu stúpiť na najvyšší piedestál. Pravda, na titul si robili nároky aj iní a široká verejnosť verila viac Brazílčanom. Napokon však vo finále podali Francúzi svoj najlepší výkon, kým brazílski futbalisti najhorší, takže svetová trofej zostala zaslúžene doma. Slovenská reprezentácia sa druhýkrát v dejinách samostatného štátu pokúšala kvalifikovať na veľký svetový turnaj, ale opäť neúspešne. Po trénerovi Jozefovi Venglošovi vyšiel naprázdno aj Jozef Jankech. Pravda, v silnej skupine nám šance na postup nedával vari nikto. „Keď som sa dozvedel mená mužstiev našej skupiny, naskočili mi zimomriavky. Vedel som, že je to asi najťažšia kvalifikačná skupina vôbec. Juhoslovania túžili po medzinárodnom úspechu, boli ohromne motivovaní, veď plné štyri roky trpeli embargom a medzištátne nehrali. Celkom presne som ani nevedel, kde všade hrajú ich najlepší hráči. Španielov som videl na vlastné oči na majstrovstvách Európy v Anglicku, Čechov tiež. Odborníci nám z voleja prisúdili v tejto skupine štvrté miesto, ukázalo sa, že mali pravdu, hoci mohli sme dosiahnuť aj viac. Zo súperov sa mi najviac páčili Juhoslovania, ukázali najkrajší, najvariabilnejší futbal okorenený skvelými individuálnymi výkonmi hviezd typu Mijatoviča, Jugoviča, Mihajloviča či Savičeviča. Španieli sa z tribúny nezdali takí silní, ako sú v skutočnosti. Ich hra na rýchle a krátke prihrávky vie ísť súperovi poriadne na nervy. Každý, kto hral futbal, mi potvrdí, aké je to deprimujúce, keď súper schová loptu. Vy ju iba zúfalo naháňate, horko-ťažko sa jej zmocníte, rýchlo ju v osobných súbojoch stratíte a naháňačka sa začína odznova. Nie náhodou absolvovali kvalifikáciu bez prehry. Česi mali svoj vrchol na Euro 1996 v Anglicku, ale aj potom predstavovali vysokú triedu. Mali viac skúsených, dynamických a agresívnych futbalistov ako my. Aj s odstupom času môžem vyhlásiť, že naša skupina bola v konečnom efekte ešte ťažšia, ako sa ukazovalo pri žrebovaní,“ hodnotil neskôr Jankech. Vari najlepší zápas sme v kvalifikácii odohrali na Tehelnom poli s Českom, ktorý sme vyhrali 2:1. Dobre sme hrali aj doma s Juhosláviou, od víťazstva a tretieho miesta nás delilo iba osem minút. Skončili sme v skupine štvrtí, získali sme aspoň všetky body v zápasoch so slabšími súpermi (Malta a Faerské ostrovy), ale neprebehli sme ani jedného z mierne favorizovanej trojice. Ťahúňmi nášho mužstva boli najmä Molnár, Tittel, Kinder, Jančula, Moravčík, Dubovský, škoda, že práve dvaja naposledy menovaní pre dlhodobé zranenia chýbali v rozhodujúcich ťažkých zraneniach. Organizácia MS bola na dobrej úrovni, pričom Francúzi ako prví museli zniesť nápor 32 mužstiev. Možno nie najlepších na svete, lebo platný kľúč automaticky zabezpečoval povinné kvóty z Ázie, Afriky či Strednej Ameriky, pričom mnohé z týchto tímov objektívne nedosahujú futbalovo nedosahujú úroveň európskych mužstiev, ktoré sa na MS nekvalifikovali. Na mysli máme najmä Rusov, Portugalcov, Čechov, Švédov, Ukrajincov, možno Poliakov. Francúzi vynaložili na prípravu neuveriteľnú sumu 2,4 biliardy frankov. Mali k dispozícii desať nových alebo vynovených štadiónov, dôsledne dbali o bezpečnosť všetkých účastníkov. Pred príchodom na každý zápas sa človek podrobil prehliadke ako na letisku, výnimku netvorili ani čestní hostia, ministri či prezidenti krajín. Francúzi urobili dobre, že to množstvo vojakov a policajtov obliekli do športového oblečenia, takže uniformy či zbrane nebolo vidno. Ale bolo cítiť, že polícia je všadeprítomná a nič zlé sa vám nemôže stať. Divácky rekord z USA 1994 sa prekonať nemohol, lebo kapacity amerických štadiónov boli väčšie, ale až 98-percentná návštevnosť bola fantastickou vizitkou záujmu. Pre našincom bolo až šokujúce, že na zápas Tuniska s Rumunskom prišlo na Stade de France 80000 divákov. Osobitnú zmienku si zasluhuje atmosféra šampionátu. Už pred veľkými finálovými stretnutiami európskych pohárov sa dal vycítiť nový trend – zvýšený záujem fanúšikov o svoje mužstvo. O svoj klub, s ktorým sa desaťtisíce identifikovali. Vo Francúzsku sa tento jav rozšíril aj na reprezentácie. Takmer z každého účastníckeho štátu prišli masy fanúšikov (okrem niekoľkých chudobných postkomunistických), aby svojou prítomnosťou a hlasivkami povzbudzovali národný tím. Fanúšikovia bez rozdielu pohlavia či veku sa obliekali do národných farieb, na hlavách mali čiapky, na krku šály, v rukách zástavy. Pre našinca bolo priam neuveriteľné sledovať ľudí úctyhodného veku a výzoru, ako sa oddali radosti z toho, že sú aktívnymi účastníkmi veľkolepého festivalu. Stávalo sa pravidlom, že už v predpoludňajších hodinách sa schádzali na najznámejších námestiach či bulvároch, aby sa spoločne presúvali aj niekoľko kilometrov na štadión a tam pokračovali vo veľkých spevoch, tancoch či bojových skandovaniach. Nebolo stretnutia, po ktorom by diváci neboli vyprevádzali aplauzom hráčoch oboch tímov, lebo vedeli dopredu, že vyhrať môže len jeden, ale aj ten druhý sa postaral o zábavu. Prevládalo kultúrne správanie, ktoré narušilo iba vyčíňanie skupiny anglických chuligánov v Marseille a nemeckých v Lens, ktoré dobili policajta na smrť. Nemecký tím bol výtržnosťami niektorých grázlov taký šokovaný, že chcel svetový šampionát okamžite opustiť… Ešte nikdy nezasiahla vlna eufórie toľko ľudí naraz. Veď po finálovej výhre Francúzov nad Brazílčanmi oslavovalo v uliciach Paríža viac ako milión ľudí a podobne to vyzeralo aj v iných francúzskych mestách. Táto vlna priniesla obrovskú popularitu i tým krajinám, ktoré sa museli rozlúčiť so šampionátom v skupinách či v osemfinále. Napríklad reprezentantom Čile, Maroka, Japonska i Anglicka pripravili fanúšikovia také privítanie, akoby sa vracali s medailou, pričom Maroko nepostúpilo zo základnej skupiny, Japonsko nezískalo ani bod, Čile nevyhralo ani jediné stretnutie a Angličania napriek tradičným vysokým ambíciám stroskotali už v osemfinále. Drámy sa však neodohrávali iba mimo ihriska, ale aj priamo na ňom. To bol príklad favorizovaných Španielov, ktorým po zaváhaní v prvom zápase s Nigériou nepomohlo k postupu ani víťazstvo 6:1 nad Bulharskom. Smutným hrdinom tohto duelu bol legendárny brankár Zubizarreta, ktorý si neuveriteľne nešikovným pohybom zrazil do vlastnej siete neslanú a nemastnú strelu vyslanú Lavalom takmer z bránkovej čiary. „Dopustil som sa veľkej chyby, to je fakt. Dúfam, že mi fanúšikovia a spoluhráči odpustia a nebudú na moju dlhú kariéru spomínať na základe tohto jediného zápasu,“ povedal populárny Zubizarreta, ktorý sa po turnaji lúčil z reprezentáciou. S napätím sa očakával aj súboj dvoch politických rivalov, a to USA s Iránom. Prezident Clinton musel osobne povoliť výnimku zo zákazov akýchkoľvek kontaktov. Samotný súboj však patril k najkorektnejším v celom šampionáte. Sympatickým hrdinom sa stal paraguajský brankár Chilavert. V stretnutí s domácim Francúzskom si udržal čisté konto 115 minút a od streľby zo značky pokutového kopu ho delilo sotva päť minút, keď inkasoval zbytočný gól. Namiesto protestu išiel okamžite gratulovať súperovi a utešoval svojich plačúcich spoluhráčov. Davora Šukera v Chorvátsku považujú za najlepšieho útočníka krajiny všetkých čias. Podľa trénera Miroslava Blaževiča bol najlepším útočníkom francúzskych MS. V každom prípade sa stal kráľom strelcov v konkurencii takých kanonierov, ako boli Ronaldo, Bebeto, Vieri, Batistuta či Shearer. Na klubovej úrovni postupne obliekal dresy rodného Osijeka, Záhrebu, hrával v Seville v Reale Madrid. Danosti dobrého zakončovateľa mal v krvi. Vo Francúzsku ho motivovali najmä slová Bertiho Vogtsa o malých národoch, ktoré vraj nemali proti veľkým šancu. Aj preto považoval víťazstvo nad Nemeckom vo štvrťfinále za historicky najvýznamnejšie a za najkrajší deň chorvátskeho futbalu. Bronzová medaila mala pre neho cenu zlata. Osobitnú kapitolu písala Brazília, ktorá druhýkrát prehrala vo finále MS. Prvý raz to bolo ešte v roku 1950 doma s Uruguajom. Treba povedať, že samotní brazílski novinári aj vo chvíľach víťazstiev ronaldovcov upozorňovali na slabé miesta v strede obrany, na nebezpečenstvo útočnej koncepcie postavenej na jedinom mužovi – Ronaldovi. „Čo sa stane, ak sa Ronaldo zraní? – pýtali sa. A život im dal za pravdu. Ronaldo nastúpil na finále zranený, navyše po kolapse, neschopný možno podať ani 40-percentný výkon a ostatní neboli pre bránu súpera vôbec nebezpeční. Naopak Francúzsko práve v poslednom zápase turnaja podalo svoj najlepší výkon. Konečne sa chytil Zidane, až do finále sa nemal čím pochváliť, na konte strelených gólov mu svietila nula, dostal červenú kartu v skupine a za ňu dištanc na dva zápasy. Ale 33. deň a 64. zápas majstrovstiev sveta patril jemu. Perfektne organizoval hru svojho mužstva, ktoré okamžitým napádaním vyviedlo Brazílčanov z konceptu. V prvom polčase dvoma hlavičkovými gólmi prakticky rozhodol zápas. Zobral obhajcom titulu vieru, že ešte môžu zvíťaziť. To sa najviac ukázalo po vylúčení Desaillyho v 68. minúte. Brazílčania neboli schopní čosi vymyslieť, pritlačiť Francúzov k ich šestnástke. Takmer by sa dalo povedať, že neboli dôstojným finálovým súperom a ponúkli svoju najslabšiu produkciu. Pod taktovkou Aimeho Jacqueta sa sformoval silný tím, ktorý dva roky po zisku titulu majstra sveta vybojoval aj európsky primát. Napriek tomu, že jeho slabinou bolo spočiatku zloženie útoku a až v priebehu MS si v ňom vybojoval stabilné miesto Thierry Henry, mužstvo malo predovšetkým mentálnu silu, čo sa prejavilo po postupe zo skupiny, keď sa pri vyraďovacom systéme pretlačilo ďalej zlatým gólom a potom aj cez jedenástkový rozstrel.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova