Robert Prosinečki

Narodil sa 12. januára 1969 v Schwenningene, detstvo strávil v NSR, do Juhoslávie, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia, sa vrátil v roku 1979. Zdokonaľoval sa v Dyname Záhreb, kde aj odohral prvé dva zápasy profesionálnej kariéry, ihneď po prestupe do CZ Belehrad sa stal neodmysliteľnou súčasťou základnej zostavy. Tréner Velibor Vasovič ho zaradil do záložnej formácie, v nej nastupovali aj Dragan Stojkovič, Žarko Djurovič a Goran Milojevič. V októbri 1987 bol súčasťou mužstva, ktoré triumfovalo na svetovom juniorskom šampionáte v Čile, vyhodnotili ho za najlepšieho hráča turnaja. Vedenie CZ Belehrad nedokázalo stráviť skutočnosť, že nemohol hrať v zápase Pohára UEFA s Clubom Bruggy. Počas štvorročného pôsobenia v Belehrade pomohol k trom ligovým a k jednému pohárovému prvenstvu, pričinil sa o víťazstvo v Európskom pohári majstrov 1990/91. V lete 1991 investoval Real Madrid do jeho príchodu 15 miliónov eur. Prezident španielskeho veľkoklubu Ramon Mendoza i tréner Radomir Antič vkladali do jeho nákupu tie najvyššie nádeje. Úvod na novom pôsobisku mu sťažilo svalové zranenie, v prvej sezóne nastúpil iba na tri zápasy ligy, dvakrát sa dostal na ihrisko v zápase pohárovej Európy. Keď sa vystrábil zo zranenia, udomácnil sa v základnej zostave, v 29 zápasoch ligového ročníka 1992/93 trikrát skóroval, v nasledujúcej sezóne sa presne trafil šesťkrát, odohral 23 duelov. V sezóne 2012/13 vyhral národnú pohárovú súťaž. V Madride zaostal za svojimi možnosťami, fanúšikovia si zo nezobrali za svojho.

Do niekdajšej formy sa vrátil v Oviede, kde ho chcel Radomir Antič. Prebral úlohy dirigenta, osvedčoval cit pre prihrávku, veľký prehľad na ihrisku, schopnosť nebezpečne zahrať štandardnú situáciu. Ďalšie futbalové kroky robil v Barcelone, chcelo ho aj Atletico Madrid, transfer sa uskutočnil 20. júla 1995. Nastúpil na 16 duelov španielskej najvyššej súťaže, 14. decembra 1996 opäť menil dres, za 1,67 milióna eur ho kúpila Sevilla. V Diname Záhreb prispel k dominancii v chorvátskej lige, v dobrom svetle sa predstavil v pohárovej Európe. Legionárčil v Standarde Liége a v Portsmouthe, kariéru zavŕšil v Ľubľane a v NK Záhreb. So štvorgólovou bilanciou 15-krát reprezentoval Juhosláviu, v 49 zápasoch za Chorvátsko sa desaťkrát strelecky presadil. Vyhral ME 1990 dvadsaťjedenročných, na svetovom šampionáte 1998 bol súčasťou chorvátskeho bronzového tímu. Za rok 1990 preberal cenu pre najlepšieho futbalistu Juhoslávie, najlepším Chorvátom sa stal v roku 1997.

V roku 2004 sa stal asistentom Mileho Petkoviča v NK Záhreb, v rokoch 2006 až 2010 pomáhal Slavenovi Biličovi pri práci v chorvátskom národnom výbere. Vo funkcii hlavného trénera sa prvýkrát predstavil v CZ Belehrad. Odkoučoval 62 stretnutí, z toho 43 víťazne. Klub doviedol k víťazstvu v Srbskom pohári 2011/12. V auguste 2012 sa dohodol na ukončení spolupráce, z pestrej palety ponúk, pričom sa o jeho služby zaujímali aj Ľubľana, Rijeka, Slovinsko a RNK Split, uprednostnil Konyaspor. Nahradil Shotu Arveladzeho, mužstvo prebral pred 8. kolom ligového ročníka 2012/13. Z 27 zápasov zaznamenal 13 výhier, tím doviedol k piatemu miestu ligovej tabuľky. Štart do sezóny 2013/14 sa mu nevydaril, v posledných dňoch roku 2013 podal výpoveď, Konyaspor vtedy figuroval na 17. priečke. Prvého decembra 2014 nahradil v azerbajdžanskom národnom tíme Bertiho Vogtsa. Päťkrát vyhral, šesťkrát remizoval, desaťkrát neuspel. Od 4. januára 2018 trénuje Bosnu a Hercegovinu. Najlepším chorvátskym hráčom všetkých čias je podľa neho Luka Modrič, z trénerov najviac uznáva Pepa Guardiolu.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova