Vahid Halihodžič

S futbalom začínal v rodnom meste Jablanica, v miestnom klube Turbinica, keďže štadión sa nachádzal iba niekoľko metrov od bydliska jeho rodiny. Vtedy ešte nerozmýšľal o kariére profesionála, naplno sa venoval štúdiu, najpopulárnejší šport začal brať vážne po presťahovaní sa do Mostaru, kde v štrnástich rokoch začal študovať na elektrotechnickej priemyslovke. Prihlásil sa do mládežníckej akadémie Velezu. Čerstvo plnoletý podpisoval prvý profesionálny kontrakt, následne zamieril na polročné hosťovanie do tímu Neretva Metkovič. Po návrate sa čoskoro prebil do základnej zostavy, s Dušanom Bajevičom vytvoril údernú útočnú dvojicu, ktorá bola strojcom pozície vicemajstra v ročníku 1972/73. Viac bodov vtedy zozbierala iba Crvena Zvezda. Natrvalo sa výkonmi v sedemdesiatych rokoch vpísal do klubovej histórie, v prestížnej juhoslovanskej najvyššej súťaži prekročil métu sto strelených gólov, pričinil sa o triumf v národnom pohári 1980/81. Vo Francúzsku zaznamenal v premiérovej sezóne predsa len horšiu streleckú bilanciu, no úspechom bolo aj miesto v základnej zostave FC Nantes. Druhý ročník legionárčenia mu už patril. S 27-gólovým nástrelom vybojoval korunu pre kráľa strelcov. Celkovo počas tohto pôsobenia dosiahol v lige 93 presných zásahov, aj v ročníku 1984/85 mal najpresnejšiu mušku spomedzi všetkých hráčov francúzskej ligy. V roku 1986 sa vrátil domov, chcel tráviť viac času s otcom, ktorému diagnostikovali nepríjemnú chorobu. Na krátky čas ešte odišiel hrávať do PSG, absolvoval tam 18 ligových stretnutí. Dres Juhoslávie prvýkrát obliekol až ako 26-ročný, v prvom zápase kvalifikácie ME 1980, v domácom zápase na štadióne Maksimir so Španielskom, celkovo v ňom odohral 15 stretnutí. Dosiahol v nich osem presných zásahov. Na MS 1982 absolvoval dve vystúpenia, z pozície striedajúceho hráča zasiahol do zápasov so Španielskom a s Hondurasom. Na jeho miesto v zostave dostával prednosť Safet Sušič.

Už začiatky jeho trénerskej kariéry sprevádzali úspechy. V júli 1997 sa upísal pre Raja Casablanca a už v decembri toho istého roku doviedol svojich hráčov k víťazstvu v africkej Lige majstrov, čoskoro aj k ligovému prvenstvu. Tieto úspechy zvýšili jeho trénerský kredit. Pokračoval vo Francúzsku, kde našiel druhý domov. Keď preberal Lille, figurovalo na miestach znamenajúcich zostup z druhej najvyššej súťaže. Skonsolidoval mužstvo a už v ročníku 1999/00 dominovalo v druhej lige, vyhralo ju so 16-bodovým náskokom. Ani v najvyššej súťaži sa nestratilo, naopak, tretie miesto znamenalo účasť v kvalifikácii Ligy majstrov, do tejto súťaže sa prebojovalo tento francúzsky klub prvýkrát v histórii. Počas tohto pôsobenia si vyslúžil obrovskú popularitu, futbalovú verejnosť zaujal profesionálnym prístupom a novými taktickými prvkami. Po sezóne 2001/02 sa však rozhodol z vlastnej iniciatívy skončiť, nepáčilo sa mu neambiciózne správanie sa vedenia tímu. Aj ďalšieho zamestnávateľa Stade Rennes vyviedol z pásma zostupu, mužstvo malo pred jeho nástupom z desiatich vystúpení v najvyššej súťaži iba chudobných osem bodov. Konečná 15. priečka tabuľky v 20-člennom pelotóne znamenala oslavy. V tom čase už patril k najžiadanejším trénerom na futbalovom trhu, z množstva ponúk prikývol na Paríž Saint Germain. V tom čase síce Parížania patrili k bohatším klubom, no nemohli si dovoliť kúpiť hocikoho ako dnes. V kádri mužstva figurovali legionári, no nie hviezdy prvej veľkosti, napriek tomu mužstvo obsadilo druhé miesto ligovej tabuľky, s trojbodovou stratou na Olympique Lyon, znamenalo to kvalifikovanie sa do Ligy majstrov 2004/05. Do vitríny mu pribudol Francúzsky pohár 2003/04, celkovo tu zaznamenal bilanciu 28 výhier, 21 remíz a 14 prehier. V jednej sezóne viedol Trabzonspor, v máji 2008 preberal taktovku v reprezentácii Pobrežia Slonoviny. Dva roky v kvalifikačných bojoch o MS 2010 a Africký pohár národov nepocítil trpkosť prehry, potom však prišlo štvrťfinále afrického kontinentálneho šampionátu a prehra s Alžírskom v predĺžení. Neúspech mu fanúšikovia nevedeli odpustiť a dostal výpoveď. Keď si šesť mesiacov oddýchol od futbalu, 16. augusta 2010 sa upísal pre Dinamo Záhreb, na trénerskej stoličke nahradil klubovú legendu Velimira Zajeca, ktorý musel odísť pre prehre so Šerifom Tiraspoľ v kvalifikácii Ligy majstrov. Najúspešnejší chorvátsky klub si potom napravil povesť účinkovaním v Európskej lige a dominanciou na domácej scéne. Fanúšikovia ho obdivovali za atraktívny útočný herný štýl. Napriek tomu, že Záhrebčania nenašli v lige rovnocenného súpera, po konflikte so Zdravkom Mamičom, šéfom Dinama, novú zmluvu nepodpísal. V júli 2011 sa dohodol s Alžírskom. Napriek tomu, že z 31 zápasov dosiahol 19 trojbodových ziskov, na Africkom pohári národov 2013 sklamal, Alžírsko obsadilo posledné miesto v základnej skupine, na turnaji nestrelilo ani gól, hoci ofenzíva so Sofianom Feghoulim a Islamom Slimanim mala byť najsilnejším článkom mužstva. Devätnásteho novembra 2014 sa Alžírsko definitívne stalo účastníkom MS 2014, za posledných 32 rokov sa takýto výsledok podaril iba v štyroch prípadoch. Po turnaji v Brazílii si užil slávu, postup zo základnej skupiny znamenal najlepší výsledok v histórii majstrovstiev sveta. Potom dostal ponuku na predĺženie spolupráca, no rozhodol sa ju neprijať. Novú motiváciu našiel v snahe dostať Japonsko aj šiestykrát v sérii na MS, mužstvo prebral v marci 2015.

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova