Rinat Dasajev

Ste prvý ruský hráč, ktorý bol ocenený v rámci Golden Foot.

„Som veľmi rád, že ma sem organizátori zavolali. Je to veľká česť, nielen pre mňa ale aj pre moju krajinu. Viem, že nie som prvý z bývalého Sovietskeho zväzu, kto sa zúčastňuje podujatia, pretože tu bol Igor Belanov, ale som prvý brankár z našej krajiny. Vážim si to.“

Považujete svoju kariéru za úspešnú?

„Myslím si, že áno. Rozdelil by som ju na dve časti. Jeden vrchol bol v tom, že som vôbec mohol hrať futbal, že som hral na MS, na ME, kde sme získali striebro. Potom som s futbalom skončil a zas som sa musel vedieť presadiť, čo sa mi s božou pomocou podarilo. A som rád, že som sa ocitol na tejto akcii v Monte Carlo, to asi znamená, že moja kariéra bola úspešná.“

Chytali ste na troch majstrovstvách sveta. Na ktoré spomínate najradšej?

„Na všetky. Hrať na majstrovstvách sveta je stále sviatok, bez ohľadu na to, aké boli pre nás úspešné. V pamäti mi ostal najmä šampionát v Španielsku v roku 1982. Mali sme vtedy veľmi silné mužstvo, ktoré postúpilo zo skupiny tesne cez húževnatých Škótov. V skupine sme prehrali s Brazíliou po tuhom boji, v ďalšej fáze zdolali Belgicko a žiaľ, nedokázali sme poraziť Poľsko. Hrali sme s ním 0:0, a to stačilo na postup Poliakom. Hrali sme zle, bol to asi náš najhorší zápas na tom šampionáte. Blochin a Sulakvelidze napriek tomu mali dobré šance. Ak by sme išli ďalej, mohli sme pomýšľať aj na najvyššie méty. To mužstvo bolo vtedy skutočne výborne pripravené.“

Vtedy ste skvele zachytali proti Brazílčanom.

„Pekná spomienka. Bývali sme v Malage, zápas s Brazíliou sa hral v Seville. Keď sme sa vrátili, už pred hotelom nás vítali potleskom a všetci mi dávali najavo, že som podal výborný výkon. Bolo to pekné Na ten turnaj mám krásne spomienky. Dalo by sa povedať, že svet ma na ňom začal silnejšie vnímať, zrazu bol veľký záujem o moje autogramy. Celkovo to bol krásny farebný šampionát, podľa mňa jeden z najlepších.“

V kvalifikácii ste hrali proti Československu. Ako si spomínate na zápas v Bratislave?

„Bol to ťažký duel. Vyhrávali sme 1:0, keď dal Blochin úvodný gól, Československo vyrovnalo na 1:1. Pamätám sa, že sa hralo v blate a gól, ktorý som dostal, bol dosť nešťastný. Teda šťastný pre vašich hráčov.“

O tom stretnutí sa hovorilo kadečo. O postup bojoval aj Wales, vy ste ho mali istý, našim stačila remíza.

„My sme v kvalifikácii vyhrali vo všetkých zápasoch a dvakrát sme remizovali. Vo Walese a v Československu. Takže sme vám nadelili rovným dielom, nie? Nepamätám si detaily, ale mám pocit, že tam dôležitejšiu úlohu zohral skôr Island.“

V Bratislave vraj vtedy vaši hráči vykúpili obchody s českým krišťáľom – lietadlo sa vraj v Ivanke ťažko odliepalo od zeme.

„A čo si mám, chlapče, všetko pamätať? Viete, aké boli vtedy časy. Mohli sme cestovať viac ako ostatní. Chceli sme niečo doniesť domov niečo, čo u nás nebolo dostať, tak sme sa snažili. Keď sa dalo, kúpili sme rifle. Alebo vetrovku. Alebo značkový magnetofón. Asi tak ako vaši futbalisti či Poliaci. Taká bola doba.“

Čo Mexiko a MS 1986?

„Boli sme pripravení ešte lepšie ako štyri roky predtým. Mužstvo bolo poskladané na základoch Dynama Kyjev, zohraté, hralo ako mašina. Vypadli sme v osemfinále s Belgickom, keď sme boli favoritom, začali v dobrom tempe, dali gól a vyhrávali 2:1. Ale potom sme dva góly dostali z ofsajdov. Možno, že rozhodca nedovolil, aby sme išli ďalej. V predĺžení sme už nemali fyzické ani psychické sily.“

O dva roky ste po finálovej účasti na ME 1988 prestúpili do FC Sevilla. Vraj ste po týždni telefonovali, že sa chcete vrátiť.

„Až také dramatické to nebolo, ale ten prechod bol pre mňa ťažký. Bolo to niečo celkom iné, nové. Iná kultúra, iní ľudia. Všetci moji priatelia ostali v ZSSR, španielsky som nevedel, nič som nepoznal. Ostal som tam desať rokov.“

A prečo práve Sevilla?

„Ponúkla najviac. Zaplatila dva milióny dolárov, bol to obrovský prestup. Ja som váhal, ale bolo mi povedané – Rinat, uvedomuješ si, čo sa za to dá kúpiť, čo sa za to dá postaviť? Spartak vtedy nemal veľa peňazí, musel som ísť.“

Za hlbšieho socializmu bol o vás vážny záujem v západných kluboch?

„Počul som niečo o Atleticu Madrid, ešte pred MS v Španielsku, ale vtedy som nemal šancu niekam odísť. Záujem bol aj potom, z Talianska, Španielska, Anglicka, ba aj z Brazílie…“

Na MS 1990 Sovietsky zväz sklamal, keď nedokázal postúpiť zo skupiny. V súčasnosti sa to do veľkej miery vníma ako vina trénera Lobanovského.

„Myslím si, že čiastočne bola, ale len čiastočne, pretože to bolo aj o hráčoch a funkcionároch. Lobanovskij už končil s kariérou reprezentačného trénera, čo sa prejavilo. Sústredenie a príprava na MS neboli také, aké mali byť. Mnohých kľúčových hráčov už mal vonku, Zavarov, Chidiatulin, ja som bol v Seville, ale na nás nechcel stavať, akoby nám nedôveroval. Chcel to postaviť na domácich hráčoch, ibaže tí boli ešte mladí a nemali takú kvalitu. Myslím si, že to narušilo i Lobanovského systém, pretože on bol zvyknutý pracovať s mužstvom dlhodobo a mať ho pritom pokope. Ak už hrali hráči v zahraničí, nedalo sa to.“

Aké boli vzťahy medzi hráčmi Dynama Kyjev a ostatnými v reprezentácii ZSSR?

„Dobré. Žiadne trenice medzi nami nikdy neboli. Vždy sme mali priateľské vzťahy a platí do dodnes. Ak sa stretneme, máme si čo povedať.“

S kým z Dynama ste vychádzali najlepšie?

„S Olegom Blochinom a Leonidom Burjakom.“

A keď hral Spartak Moskva proti Dynamu Kyjev?

„Do zápasu sme stále dali všetko, akoby to bolo finále. Keď sme v roku 1979 získali titul, vyhrali sme nad Dynamom dvakrát. Víťazstvo v Kyjeve sme oslavovali mesiac, taká veľká vec to pre nás bola.“

Ste tatárskej národnosti a ste moslim.

„Áno. Je to problém?“

Nie, to neriešime – ale v socializme bolo náboženstvo všeobecne problémom. Ako ste fungovali?

„Už vtedy som bol moslim.“

Brankár ZSSR, celosvetovo známy, populárny a moslim. Nikomu to neprekážalo?

„Mnohí – tréneri, ani spoluhráči, ani funkcionári – o mojom vierovyznaní nevedeli a niektorí zas áno, ale nehovorili o tom. Teda sa nič nemuselo riešiť. Raz ma však niekto videl v mešite a potom si ma zavolali na KGB, kde mi to začali vyčítať. Povedal som im, že som moslim a zostanem ním. Riešili to so mnou jediný raz.“

V komunistickej strane ste asi neboli.

„To nie.“

A chceli, aby ste boli?

„Aj chceli. Ale mne to svedomie nedovolilo.“

Korán ste nosili so sebou?

„Áno, stále. Mal som taký vak, v ktorom som mal náhradné brankárske rukavice a pri nich bol korán.“

Mali ste nejaký brankársky vzor?

„Nie. Uznával som mnoho brankárov, mnohých som obdivoval, ale snažil som sa ísť vlastnou cestou. Snažil som sa byť sám sebou, Rinatom Dasajevom.“

Aké boli vaše vzťahy s Levom Jašinom?

„Veľmi dobré. Stále sme sa mali o čom rozprávať. Keď bol chorý, utekal som za ním do nemocnice.“

Boli ste známy tým, že ste zakladali akcie aj tak, že ste vyhadzovali loptu poriadne ďaleko – takmer až k polovici ihriska. To ste trénovali?

„Najprv nie. Vzniklo to náhodne. Spontánne v jednom priateľskom zápase Spartaka Moskva. Vyšlo to a potom sme to skúšali zase, až sa z toho stala súčasť môjho repertoára.“

Kto je podľa vás najlepší brankár vo svete a v Rusku?

„Bez premýšľania. Gianluigi Buffon a Igor Akinfejev. Ale v ruských pomeroch je výborný aj Arťom Rebrov, ktorý chytá v Spartaku Moskva. Ak by Akinfejev nebol reprezentačná jednotka, mohol ňou byť on.“

Registrovali ste slovenských brankárov, ktorí chytali v Rusku – Čontofalského či Muchu? Ako by ste ich zhodnotili?

„Čontofalského registrujem viac, bol v Rusku pár rokov. Mucha toho odchytal málo. Ale hodnotiť ich nebudem. Na to, aby som mohol, by som o ich musel vedieť viac. Ako trénovali, aké mali podmienky, akými hráčmi boli obklopení.“

V roku 2018 bude organizátorom MS práve Rusko. Čo by mohlo dosiahnuť v domácom prostredí?

„Je ťažké to odhadnúť. Ale myslím si, že Rusko doma môže ísť aj za zlatom.“

Komentáre

Reklama

Archív podľa kľúčového slova